Karanténa - Deň 6.

Večer dňa 5. 

Cez reproduktor nám bolo oznámené, že ak chceme v štátnej karanténe požiadať o dobrovoľné predĺženie pobytu máme kontaktovať call centrum. Toto mi príde celkom vtipné, pretože call centrum je tá istá miestnosť na konci chodby, v ktorej sedí Veľký Brat, takže to je vlastne iba obojstranná komunikácia s hlasom z reproduktora. Nevyužila som však možnosť hovoriť s mojím hrdinom, ale poslala so email. Dobrovoľné predĺženie v tomto zariadení nie je možné. Toto zistenie spustilo vlnu administratívnych povinností pre mňa ako karanténčana, pretože to znamená, ak výsledok môjho testu bude negatívny, musím odtiaľto odísť, avšak podľa Regionálneho ústavu pre verejné zdravostníctvo (či čo) a ich infolinky, na ktorú telefonovala moja mamča, KTOKOĽVEK, kto príde so mnou do kontaktu musí zostať v 14 dňovej karanténe. Takže akýkoľvek šofér, ktorý by ma viezol domov. Alebo mamča. Ale to by sme doma teda zomreli od hladu a nikto iný by nepodstúpil 14 dňovú karanténu kvôli mne. A tak sme zisťovali čo na to povie Regionálny úrad. A tu prichádza ten vtip. 

Všetci, po ktorých nemá kto prísť, musia ísť vlastnou dopravou. Čiže vlakom alebo busom. A čo sa teda stane s ľuďmi, s ktorými budem vo vlaku? Mám ich informovať, že sú povinní zostať v 14dňovej karanténe len preto, že bohužiaľ nasadli na ten istý vlak zo Zvolena ako ja? 

Nie, mám mať rúško, s nikým nehovoriť a sedieť v kúte vagóna. Super riešenie, tlieskam. 

Inak začínam byť alergická na slovo rúško. Mám pocit, že ľudia sa s nimi chvália, stávajú sa módnym doplnkom, o chvíľu sa budú dať zohnať rúška s kamienkami od Swarovskeho. Všetci - mám pocit - sa chcú chvastať, akí sú zodpovední a tá fejsbúková skupina COVID-19 Official Slovensko ma vytáča do nepríčetnosti. Prečo si všetci myslia, že sa k všetkému môžu vyjadrovať a kedy sa tu našlo toľko odborníkov na všetko? 

Deň. 6 

Slnečný pondelok so sebou priniesol zvláštny pokoj a mier. Akoby sa môj mozog začal prispôsobovať tomu ako sa celá stuácia vyvíja a už sa s tým neznaží hádať. A možno je to len tým, že som v Einaudi nálade a klavírna hudba je typicky upokojujúca. Pokiaľ to nie je Prokofiev. 

Niekto sa ma tu pýtal aké bolo to testovanie včera. Bolo nám oznámené cez reproduktor, že sa máme všetci nachystať, obuť a obliecť. (Prvé izby išli asi v pyžamách alebo čo.) Mali sme si so sebou vziať aj vreckovku. Boli sme odvedení do miestnosti na konci chodby, kde bol jeden stôl a traja Teletubbies hasiči v bielych oblekoch. Museli sme povedať svoje meno, otočiť sa k stene, dať si dolu rúška, vysmrkať sa a vykašľať do tej vreckovky. (Fujky, viem.) A následne nám boli odobraté vzorky z hrdla a z nosa. O tomto sa dosť hovorilo, že z nosa sa ide hlboko a je to bolestivé, ale to vôbec nie je pravda. Je to ako obyčajný výter a ja mám teda oveľa väčší problém s tým, ak mi niekto strká paličku do hrdla ako do nosa. Okej, to znelo divne. 

Ďalším prekvapením dňa bolo to, že jedálny lístok, ktorý sme dostali pri príchode platil len do včera a teda dnes už sme si nemohli prečítať, čo bude na jedlo. Je to vzrušujúce, otvoriť obal s jedlom a nikdy nevedieť, čo čakať. Predstavujem si, že je to strieborný jedálenský set. Jedna z vecí, na ktorú sa dosť teším je, že doma budem môcť jesť z taniera. To, na čo sa neteším je, že si ten tanier po sebe budem musieť umývať. Ďalším dôvodom prečo som asi v takej dobrej nálade je, že cez reproduktor sa asi o tretej ozval oznam, že dostaneme kávu. KÁVA! Myslím, že z okolitých izieb sa ozval potlesk a radostné oslavy. Kávu som nemala od utorka minulý týždeň. Každý, kto chcel kávu, mal pred dverami nechať lístok. Zvažovala som napísanie obdivného listu Veľkému Bratovi, ale nakoniec som to nechala tak. Mám pocit, že toto sú symptómy Štokholmského syndrómu. 

So zistením, že domov budem musieť ísť vlakom prichádza aj zistenie, že síce budem v rovnakom dome so svojimi rodičmi, ešte týždeň ich vlastne neuvidím. Len cez okno. To bude zvláštne. Čosi iné, čo mi včera napadlo, keď som volala s mamčou bolo, že byt v ktorom budem ešte týždeň je ako skladisko alkoholu. Tak aspoň to bude krok k lepšiemu odtiaľto. Víno. 

Dnes som čítala, že na Slovensku máme dnes takmer 50 nových prípadov a väčšina z nich prišla z Tirolska a sú všetci v rovankom karanténnom zariadení. To sú tie autobusy, čo prešli cez hranice tesne po nás. 34 ľudí. Pravdepodobne jeden celý autobus. Zajtra budeme v novinách možno my. Ktokoľvek z nás by už mohol mať symptómy a ostatní by o tom nevedeli. Spomínala som, že občas ľudí požiadajú, aby v rúšku vyšli pred izbu. Možno sú to ľudia, ktorí volali na call centrum, že majú príznaky. 48 hodín a budeme to vedieť. 

Teraz sedím pri otvorenom okne, z repráku mi hrá Einaudi a do tváre mi svieti slnko. Okná na náprotivnej budove sú tiež otvorené, ale nikto v nich nesedí tak ako ja. Čo všetci tí ľudia asi robia? 





Zdieľaj článok na facebooku
27 odoberateľov
Mort

Ak raz vyrastiem, budem niekým iným. |East 15 Acting School, London|

Komenty k článku

  1. 1
    Goldenbeach

    34 ročný ujo
    Chernobyľ

    takže sme vlastne zistili, že je to ako reedukačne centrum :D a že nemaš rada oral :D
  2. 2
    Mort

    24 ročné dievča
    Záhrobie

    @goldenbeach Kasárne.
    A pravda! :D
  3. 3
    Goldenbeach

    34 ročný ujo
    Chernobyľ

    v kasarniach maš aspoň aktivitu cely deň.
    A škoda :D
  4. 4
    Mort

    24 ročné dievča
    Záhrobie

    @goldenbeach
    Veľa sa tu toho teda nedeje. :D
  5. 5
    Goldenbeach

    34 ročný ujo
    Chernobyľ

    škoda, že nemôžeš fotiť :) ja by som zachytaval emocie tych ľudi
  6. 6
    Mort

    24 ročné dievča
    Záhrobie

    @goldenbeach Žiadnych ľudí nevidím celý deň. :D
  7. 7
    Goldenbeach

    34 ročný ujo
    Chernobyľ

    vojakov, hasičov :)
  8. 8
    Arywian

    20 ročné dievča
    Praha

    veľmi zaujímavé čítanie, teším sa na ďalšie časti
  9. 9
    Motovidlo323

    31 ročný muž
    furry birdzu

    Nemáš rada orál? :/ A ako sa ti podarilo nepogrcať sa z toho hrdlovýteru?
    No dnes ďalších skoro 100 nakazených u nás, to ťa veru nič dobré nečaká.