Ako plynie čas...
Ako tri bodky za predošlou vetou.
Ako keď leto prechádza do jesene.
Alebo deň do noci.
A občas si ani nevšimneme...
Ako máme a nemáme, získavame a strácame, ako žijeme a aj nie.
Vo štvrtok som písala Bett, že sa cítim akosi zvláštne. Lebo mám strach, že strácam. Vždy, keď niečo získame, niečo musíme stratiť. Aby sa nenarušila tá sprostá rovnováha, píšem jej. Nedávno sa mi ktosi vrátil, tak som sa bála tej straty. Čo mala prísť pre vyváženie situácie.
Dnes dážď kvapká pomedzi nás, do nás a v nás.
Prší.
Prším.
Ráno umrela. Moja malá Lilly. Malý biely vtáčik s červeným zobáčikom. Zebrička austrálska. Mamina povedala, že sa to už proste stať malo.
"Vidíš, hovorí sa - Marec, poberaj sa starec. A ona už bola naozaj stará." A možno chcela byť so mnou čo najdlhšie, tak umrela až na jeho konci. Aby splnila porekadlo. Veď načo by boli také porekadlá, keby ich nik neplnil?
Kráčam. Ani vlastne neviem kam. Malé vtáčie telíčko v bielej škatuľke nesiem v rukách. Kráčam v bielych čižmičkách, jedno mi je, biele čižmy a hnedé blato. A hlina, kráčam do lesa a hľadám miesto. Pre vtáčie večné odpočinutie. Kúsok od tej kôpky vraj posledného snehu hrabem do hliny. A je mi smutno. Krížik z dvoch drievok a jednej zeleno-nezelenej rastlinky. Ľúto mi je, že ani kvietok nemám a zrazu predo mnou jeden vyrástol. Pre túto príležitosť. "A pozdravuj tvojho Filipa," šepkám do ticha lesa. Kým boli ešte spolu, stále sa hašterili. Nesadli si. Potom Filip umrel a Lill zmĺkla. Doslova. Občasné pípnutie, keď chcela piť, jesť alebo len tak pripútať pozornosť. Inak bola takmer stále úplne ticho. A to hašterenie mi začalo zrazu neskutočne chýbať. A myslím, že jej takisto.
Prší. Schádzam dolu kopcom v bielych čižmičkách, ruky od blata a vo vlasoch dážď, blázon, blázon vrabčí. Prším.
Ako keď sme s M. pozerali na klietku s vtáčikmi a ja som mu ukazovala, pozri, pozri, to je Filipko. "Teda, to nie je ozajstný Filip," hovorím. "Ale takého som mala aj ja. Teraz už mám len Lillu. Je krásna." A vtedy mi povedal, že som blázon vrabčí. A teraz mi bude chýbať. Vždy keď som sa na ňu pozrela, pripomenula mi ho. A ja som sa na ňu vždy usmiala, povedala ďakujem a všetci doma po mne pozerali, či som sa zbláznila.
"Ty sa s vtákom rozprávaš? Si inak strihnutá," kričí brat z obývačky.
Som. Vystrihnutá, postrihaná. A vyradená z celku.
Lilluš už dávnejšie prestala lietať. Asi ako protest, že sme jej vzali slobodu. A tak som otvorila klietku a vravím jej, leť, lietaj aspoň po izbe. Lilly sa len utiahla do kútika klietky a v očiach sa jej zalesklo "nemôžem". Dnes by sa jej zalesklo tiež. Keby ich nezavrela už nastálo.
Raz o ten svoj čas všetci prídeme.
Celkom nedobrovoľne.
Lebo plynie a my nemôžeme nič urobiť.
Iba plynúť s ním...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
Super si to napísala.
A tho vtáčika je mi naozaj ľúto - pozrel som si foto - a ten jeho zobáčik je prekrásny
A tho vtáčika je mi naozaj ľúto - pozrel som si foto - a ten jeho zobáčik je prekrásny
3
prekrasne si to napisala..asi to tak malo byt, nic netrva vecne, ved vies..tak nebud smutna princezna..urcite sa teraz mala Lilly z vtacieho neba na teba diva
4
veľmi veľmi pekné... Nemám slová...
Je mi ľúto Lilly.. Bola veľmi pekná, taká jedinečná...
Aj my máme v záhrade pochovaného vtáčika. Hoci je to obyčajný vrabec, spája sa mi s ním minulosť.
Je mi ľúto Lilly.. Bola veľmi pekná, taká jedinečná...
Aj my máme v záhrade pochovaného vtáčika. Hoci je to obyčajný vrabec, spája sa mi s ním minulosť.
Napíš svoj komentár
toho vtáčika je mi ľúto, aj mne skapal pes ale ver, že príde niečo nové. napríklad ja som si začala "rozumieť" s tým druhým psom - mojej mamy, chudáčik, celé dni iba leží na dvore s hlavou medzi packami. veľmi sa o neho bojím, lebo vidím ako mu chýba druh