Zazvonil telefón a vytrhol ma z aj tak nekľudného spánku. Volajú ma. Do služby. Zas. Vzdychnem si, no som vyrovnaný s tým, že zas vstávam v noci. Zas sa nevyspím. Čoraz častejšie, čoraz intenzívnejšie. Kruhy pod očami sa rozširujú dennodenne.
Rozhrniem záves na okne. Tma. Bez hviezd, bez mesiaca. Tajomná s tichom. Len kde- tu zaúpel pes na mesiac a ticho preťal svojim kvílením. No keď dokvílil, mesto sa znova ponorilo do ticha a tmy.
Ani neviem ako, no zamykám dvere od bytu a nasadám do auta. Oči ešte nepokojne sliedia po okolí a zvykajú si na ďalšiu záťaž. Chceli by sa však zavrieť a ponoriť do tej bezsennej tmy, ale nemôžu. Za volantom nie.
Cesty sú prázdne. Len kde- tu bezcieľne blúdiace auto hľadajúce nejakú dlhonohú šľapku popri ceste. Mesto chátrajúce, pomaly upadajúce, tiché. Bledé, čiernobiele. Iba svetlá pableskujúce z pouličných lámp delili úplnú čiernotu mesta. Kriminálnu, ničivú. Živel, ktorý postupne vyžieral celé mesto od základov. Tmavlo, tuchlo. A k tomu všetkému poslednou dobou dopomáhal aj On.
On, ktorý sa tu stáva legendou. Tieňom vynímajúcim sa nad ostatnými tieňmi mesta. Davovou psychózou. Šialenstvom. Šialencom, zverom, barbarom. To on stojí za mojou nespavosťou. Zas, nie prvý krát.
Vystupujem z auta, zabuchnem dvere a rozhliadam sa vôkol seba. Na posledné miesta života jeho novej obete zúrivého vyčíňania. Tmavá, špinavá, úzka ulička plná tieňov. To je jeho, pomyslím si. Nie posmešok na mojej tvári, nie úsmev, skôr len nejaká trpká skutočnosť. Skutočnosť je vždy len trpká.
Ulička však teraz už nieje taká tmavá. Žije to tam viac ako inokedy. Viac ako len behajúce potkany v tej špine a smrade. Svetlá blikajúce z áut okolo osvetľovali scenériu, okolité tmavé steny barakov, odpady porozhadzované po ulici... a ju. Nový objav jeho pozornosti striedavo osvetľovaný červenými bielymi svetlami policajných áut. No práce bude čochvíľa viac už len pre mestského Coronera.
Nejavila známky života, bola už studená. No nie dlho, zomrela len nedávno. Hodinu, dve dozadu. Zaujímavé. Za určitých okolností by tu ležala do rána možno dlhšie. V takej tmavej uličke. Za určitých okolností. No nie teraz. Nie v takejto situácii.
Jej dlhé svetlé vlasy boli položené okolo jej hebkej tváre tak, ako náhle padla k zemi. Niektoré jej ešte zakrývali tvár. Naokolo len lietali blesky z fotoaparátov. Treba zaznamenať miesto činu. Ako vždy. Nikomu neprekáža tá nepodstatná mŕtvola v totálne apatickej stuhnutej polohe. Ešte v roztvorených očiach, kde kedysi sídlil život, teraz sídlila už len tma a ticho.
Obhliadka mŕtvej skončila skôr než začala. Vedel som hneď, že to je jeho práca. Jedine on dokázal usmrtiť svoju obeť s elegantnou nežnosťou. Jemnosťou, ktorú som nikdy predtým nevidel. Keď som sa dostal k jeho prvej obeti, tak som sa sám čudoval. Ani nie silno, ani nie slabo. Presne tak ako bolo treba. A presne tam, kam bolo treba. Jeden jediný zásah. Jeden jediný úder nožom preťal životne dôležité orgány. Narušil nitku života, ktorá sa roztrhla ako pavučina.
Lenže nad vrahom sa už mala znášať tá pavučina. Zužovať sa, zahnať ho do kúta ako potkana, aby sme ho chytili. No stále uniká, stále nezanecháva žiadne stopy. Jediné, čím sa podpisuje je toľká nežnosť k svojim obetiam. Psychopat! Číry blázon. Štve ma to. Že musíme čakať, kým sa utkne a nechá nejakú stopu. Nechá niečo, čo sám bude chcieť nechať, aby sme našli. Ale nakoniec ho dostaneme... Aspoň dúfam.
Začína svitať. Horizont naberá krvavočervený odtieň.
Niekto uniformovaný kričí.
„Niečo sme našli! Máme odtlačky! “
(Bingo! Pomyslím si.)
Napínavý príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mirkova
30. 7.júla 2009 11:45
toto bolo výborné
Napíš svoj komentár