Chodím , respektíve blúdim po svete , ani sama nevime čo chceme .Mám pocit že iba tak prežívam. Zaujímave je že ak by som sa o niečo zaujímala alebo za niečom horilov bojovala , tak by som ľuďom pripadala úplne normálna,

Vraj slušné správanie je na prvom mieste. Tak som si povedala že raz za čas by sa aj tak patrilo správať. Nech už vyzerám aj ja ako člen tejto pozemskej komunity.

Chcela som pomôcť starenke ktorá sa ťahala z nákupom do autobusu .A ako som dopadla ? Vynadala mi že či jej chcem niečo z tých tašiek niečo ukradnúť. Pričom v taškách bola najdrahšia komodita typujem nejaká akciová saláma .
Pokus číslo jeden o dobrí skuotk by bol teda za mnou. Veď možno mala iba starká zlý deň.

Vyjdem z bytu a vidím ako si malé chlapča od susedov sanží zaviazať šnúrky ale akosi mu to nejde. Prístupim k nemu že mu pomôžem a čo mi nepovie? Nech láskavo odpálim a či dobre nevidím že on to zvládne aj sám,veď je už veľký . Kto by si myslel, že aj zvládol .tak by bol na omyle.Vybrala z botnika na chodbe tenisky zo suchým zipsom.

Po tomto som rozmýšľala ,či mi vôbec stojí ta snaha o to spraviť aspoň raz za čas nejaký dobrí skutok. Prišla som k záveru že tento svet si už ani nevie vážiť niečiu snahu. Tak prečo sa snažiť? Srať na všetko a sústrediť sa predovšetým sám na seba. Iba to jediné má v živote ozajstný zmysel.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár