Je zaujímavé ako mi cudzí ľudia začali tykať (pred tým to väčšinou nerobili lebo som vypadala staršie) ... no niekedy sa predsa len nevedia rozhodnúť- ja vám predám ten lístok ale potom sa pôjdeš spýtať tam. Aspoň vypadám mladšie, keď už nič iné, pomyslím si. Ani piť ma už nebaví, baví ma len organizovať žúry a párty, keď je na to príležitosť a miesto. Pýtajú sa ma- a baví ťa to chodiť takto hore, dole, byť imigrant? Odpovedám- hej, veď stále vidím niečo nové, naučím sa nové veci, nemám stereotyp. To ich upokojí- veď si mladá, treba nabrať skúsenosti. Pravda je však taká, že som imigrant, čo uteká z domu. Uteká pred sebou samým, pred realitou, ktorá je taká ubíjajúca. Dávno som chcela utiecť z domu, keď veci neboli v pohode ale až neskôr sa mi to podarilo. Niekedy sa cítim ako Will Smith vo filme ja legenda. Pred západom slnka zaleziem do svojho azylového domu a keď v noci počujem búchanie na dvere, tvárim sa, že nikto nie je doma. Čo je aj skoro pravda. Niekto by tak žiť nedokázal, ja si tiež myslím, že to nie je ideálny stav a tak čakám. Na čo? Že sa veci zmenia?
Som ako strom na poli. Nie v lese, lebo tam je veľa stromov... Môj život sa posúva len v čase a priestore ale progres nie je žiadny. Žijem vegetatívne, ako ten strom. Vlastne nežijem, len existujem. Taká je moja existencia. Zoznámte sa, toto je návod, starter pack k depresii, kríze stredného veku, nazvite si to ako chcete... Viem, sťažujem sa na bullshity, ktoré vidím len ja a ľudia majú trilión horších problémov, reálnych.. Nechcem sa chváliť, aj ja som mala jeden reálny. Možno by prospelo menej sa zameriavať na seba, menej sa ľutovať. Aj to bude, ak sa stane zázrak.
Zatiaľ je všade len chaos. Okolo mňa, aj v mojej duši.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár