Všetko najlepšie, všetci svätí

Ticho.
Počula som ho niekedy hlasnejšie?

Niečo vnútri mi hovorilo: "Toto je správna chvíľa."

V tichu som klesla s rukami na stôl, stískajúc ruženec. Svetlo červeného kahančeka osvetľovalo len mizivú časť izby, no mala som pocit, akoby mi svietilo rovno do duše, až na jej samé dno, kde osvetľovalo obrázok. Tá známa tvár. Už sú tomu tri, vlastne už asi štyri roky. Neverím. Jej matné, nostalgické svetlo vo mne prebúdzalo myšlienky a spomienky.

Koniec školského roka. Opäť som bola ôsmačka. Vtedy som si to neuvedomovala.
Prípravy na guľáš. Oni dvaja dnes pôjdu na drevo a všetko pripravia, v piatok sa tam stretneme.

Strach. Úzkosť. To neuveriteľné prekvapenie.
Zvuk kolies v tráve. Nefunkčné brzdy. Krik. Pád..

Stále neverím, ako sa to stalo.

V piatok jeden pár rúk chýbal.
Vtedy ešte aspoň dýchal.

Netrápili sme sa tým, verili sme. Aspoň ja.
Nikdy som ho nešla pozrieť na lôžko..

Robili si z neho srandu formou hlúpou,
O dva týždne stála som nad jeho truhlou smutnou..
Ach Bože, tvoj plán je obdivuhodný..

Z pohrebu si nič nepamätám, iba vetu "Často si hovoríme, čo by bolo, keby nebolo,.."
Povedal: "Inak to asi byť nemalo." Držal ma pár sklamaných rúk. Tiež do poslednej chvíle neveril, že ho opustil. Najlepší kamarát. Nebyť neho ostala by som ležať na cintoríne. Nevládala som ani chodiť, ani dýchať, ani rozprávať. Slané slzy ma pálili v očiach, no viac ma pálilo vedomie, že mu už nikdy nepovieme Prepáč... Stále ma držal, krčovito a bolestne. Cítila som, že sa cítil vinný za všetko. Najhorší pocit na svete je vidieť najlepšieho kamaráta.. Nemôcť nič urobiť.. Ani vtedy nemohol.. Keby len.. Ach..

Opäť sa spomienka rozplynula na pár okamihov, ktoré mi privodili pocit Deja Vu kedykoľvek počas dňa. Vždy si naňho spomeniem.

A tak tu, vo svetle jediného horiaceho kahančeka, v plameni hľadám odpoveď. Došli niekedy moje modlitby do neba? Vypočul si niekedy moje volanie? Moje otázky?

Pritláčam si ruženec k tvári, akoby som sa zaň chcela schovať. Schovať seba, schovať svoje obavy, pochybnosti.

Srdce sa mi chveje.
Myseľ je však čistá. Tak to vtedy nebolo. Zúrivé more vystriedala pokojná hladina priezračného potoka. Aspoň jeden deň v roku.

Tak prečo?

Jeden deň v roku, kedy si úprimne spytujem svedomie a zamýšľam sa nad všetkým, čo sa stalo, v jediný deň v roku mám pocit, že to..

..malo zmysel.

Dnes už všetky slová boli povedané, smútok zmiernený, slzy zaschnuté na čiernej blúzke hlboko v skrini, no na všetkých svätých sa stále cítime vinní aj za to, za čo nemôžeme. Nebojím sa, dielo bolo dokonané.

Bože. Príjmi, prosím, jeho dušu k sebe, do Nebeského kráľovstva. Otvor mi myseľ, aby som aj v tomto vedela vidieť niečo dobré. Verím, že mu je úžasne. Komu by nebolo, v tvojom nekonečnom svetle? Mať ducha, ktorého neobmedzuje fyzické telo, mať všetko, nevlastniť nič. Byť v tebe, skutočnou a tvojou pravou súčasťou. Bože,.. Posilni nás. Otváraj nám oči a náruč. Ukazuj nám možnosti. Nie je všetko jednotvárne. Celý život tvoríme. Nechaj nás vytvoriť to, za čo sa nebudeme hanbiť pred Tvojou tvárou, ani pred nikým. Posilňuj našu vieru. Posielaj nám do cesty anjelov. Doteraz si to robil dobre.

Tento anjel už na zem asi nepatril, vždy bol mysľou niekde vyššie..

Amen,

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu