Neverím, že mi veríš. Neverím, že ma podporuješ. Neverím, že mi hovoríš že to zvládnem. Nepripustím si to. Nie a nie a nie. Lebo toto je len sen. Ani dobrý, ani zlý. Ale nie je to realita. Nikdy by nemohla byť. Nikomu nestojím za to, aby sa mi pokúšal pomôcť.

Navyše, prečo by si to robil? Prečo by si mi pomáhal a strácal čas, keď sa potrebuješ pripravovať rovnako ako ja? Možno viac? Mne predsa na tomto konkurze nezáleží, nemusím ho urobiť... Bude mi stačiť, keď tam budem, aby ma vzali na niektorú z princezien. Vlastne ani nechcem urobiť konkurz na mamu. Ale ty...

Ty potrebuješ dostať úlohu Václava, inak budeš až druhý. A to by si nezniesol. Tak prečo sa snažíš pripraviť aj mňa? Aby som ťa potrebovala? Aby som ti bola zaviazaná? Aby som dospela a mala lepší život ako ty? Aby sa zo mňa nestal zatrpknutý, nešťastný a podľa ostatních zlý človek? Alebo na to máš iný dôvod?

Netuším. A neverím, že mi veríš, i keď to jasne vidím. Neverím, že mi chceš pomôcť a si si istý, že uspejem. Neverím...

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár