čo mi vadí? že si tvrdá to mi vadí! – spomenul si na jej ruku, nebola to dievčenská rúčka ako práve vytiahnutá zo sklenenej krabičky. bola to ruka vzpieračky, ktorou ona nebola, je zvláštnym spôsobom tvrdá a jemná zároveň, vznešená dáma v pokročilom veku ktorá si už svoje odžila, potomok aristokratov. a má dvadsať jeden za mesiac a pol.
čo tým myslíš. – vyhúkla po chvíľke uvažovania. možno sa len tvárila že myslí aby si nemyslel že trávil čas y úplnou hlupaňou. vetrila koniec ale inštinkt jej napovedal útočiť. vysúkala celý repertoár viet podobnej alebo v zmysle tej prvej, zatiaľ čo on jej držal oboma rukami jej ruku a uprene pozoroval detail jej pokožky a malý strieborný prsteň. nič nehovoril. ona ďalej trénovala svoju fantáziu, každý lingvista a raper by bol na jej nove dosiaľ nepoznané zvraty právom hrdý keby napadli ich.
po dvadsiatich minútach jej došiel dych a nastal čas temna, stredovek rozhovoru, nič iba par jemných náznakov, pohľady, sem tam stisk a ticho, temná hlboké, neskomponovateľné.
vojna nové výdobytky bytia, nové pocity, situácie, všetko dostatočne divné aby sa to nedalo reprodukovať.
u neho je všetko biedne jednoduché: Ide Jozef ulicou svietia mu na cestu lampášom. Lampy tu už nesvietia lebo keď Jozef išiel minule z krčmy domov oslepovali ho tak veľmi že zaplatil po rume dvom cigáňom ktorý mu prisľúbili že pôjdu von a pomôžu mu ich vypnúť. Každý si z potoka zobral po kameni, namierili a na povel páľ vyletela salva nerastov naproti svetlu. Všetci minuli, Jožo usúdil že to bude ešte na dlho, vrátil sa do pohostinstva poručil si fľašku. Vrátil sa naspäť, všetci sa potužili, nabrali si kamene aj do zásoby. Centrála, čiže jedáleň, zásobovací sklad a nocľaháreň mali pod značkou hlavná cesta, kde boli uložené kamene a fľaša, oni sa tam uložili až po vykonaní čo bolo potrebné. V priemere každý šiesty kameň zasiahne cieľ, Jožo netrafil ani raz, po svojom tretom hode to vzdal a stanovil im termín, čím si vyslúžil najvyššiu hodnosť skupiny a tým sa stal aj veliteľom operácie.
O pol piatej bolo dokonané, Jožo podriemkaval opretý o značku a dvaja cigáni vedľa neho ako verný vojaci svojmu generálovi strážili ľavé a pravé krídlo, schúlený k Jožovi a ku svojim kvapkami kamenia. Ťažko vydychovali, zvierali svoje zbrane a padala rosa. Bolo práve dvadsiateho júna.
u nej, ktorá je vo svojej podstate zviera sa ozývalo hlavou iba ohlušujúce vrčanie prerušené občasným odfrknutím: vrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrr pche vrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrr

 Blog
Komentuj
 fotka
mei  28. 5. 2006 19:49
hehe to neni o jednej rakusanke ];~D



a wiiiiii
 fotka
gagalka  30. 5. 2006 17:52
dost zaujimave
Napíš svoj komentár