Vidim svet znovu v príjemnom odtieni. Na brehu čínskej rieky, na ryžovom poli, hladím na ľudi a ich slamené klobúky . Plody ich práce im prechádzajú rukamy a napriek úšklabom od únavy, vo vzduchu cítiť spokojnosť a radosť . Farebné nebo nad ryžovým poľom. Je modrejšie ako inokedy . Jeho farba neťahá oči , je prijemná na pohlad. Týčiace sa nad tou rozpravkovou krajinou, v ktorej nexistujú hrdinovia, ale ani zlí ľudia . Majetky stratili svoju podstatu , v kreslených tienoch skromných domov . Neskryli sa tam , proste zmizli a človek stojaci nad tymto vsetkym je núteny stáť rovno, pretože tu stoja všetci rovno , spokojny s tým čo vidia. Malý pes sa hodí do vody a pracujúci ľudia obdivujú jeho hravosť a tešia sa s ním . Starý muž si nadvihne klobúk a s úsmevom si utrie pot . Zahladi sa do slnka , vďačne a s potešením . Vidieť tak tento svet stále ... No aj chvíla staci . Aspoň viem, že je pekný , že len niektoré okamžiky a pocity zabraňujú človeku vidieť tú pravú podstatu . Pocity ľudí tancujúce nad telami. Vo svetle dňa
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár