Hmm....

Po krásnej mesačnej noci,
Prišlo ráno s ním aj dážď.
Mraky husté, čierne a tmavé,
Privolali ľudský chlad.

Ani lúč slnka nepozdraví nás.
Myšlienka ľudská temná je,
Slepá hlúpa sa nesmeje.

Tam kde slnko nezakryje žiadny mrak,
Tam kde svietiť bude, kým nepríde súmrak.
Tam kde nepočuť zemský hlas,
Kde nemôže ani strom rásť.
Tam ľudí netrápi dážď.

Vysoko nad oblakmi slnko hľadí,
Nemôže lúč prejsť cez zábrany.
Kto spôsobil ten plač,
Bol to hráč?
Ten čo z hora sleduje nás?

Môžeme za to samy,
Svojimi hriechmi, skutkami.
Našimi činmi povahami,
Čo ubližujú telu aj duši našej mamy.

Pozri sa do odrazu svojho,
Spýtaj sa oči svojich.
Cítiš tu bolesť matky zeme,
Či ti záleží len na samom sebe.

Klbko času sa kráti,
Bohužiaľ sa už nevráti.
Pľúca naše spoločné,
Umierajú statočne.

Ach amazónia naša,
Nechtiac sa z nej zeleň stráca.

Blížia sa veľké hlučné prízraky,
Do pralesa vleteli žlté straky.
Kradnú všetko čo sa dá,
Zachráňte sa aspoň vy milované zvieratá.

Spamätajte sa tupé hlavy,
Dajte všetko naspäť do parády.
Mama dala si nám tak veľa,
Človečina sa ti ozónovou dierou odplatila.

 Báseň

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu