„Umenie nás prepája. Umenie vytvára svety – paralelné v ktorých žijú naše archetypy. A tie môžu byť rovnako reálne, ba možno ešte reálnejšie než my sami. Veď nechceš predsa zmenšovať vplyv Rodiona Raskoľnikova alebo Anny Kareniny na fyzickú realitu. Oni ovplyvnili tento svet oveľa viac než niektorí ľudia.“
Spomínam na jeho slová, a počujem mladistvé rojčenie, radosť z myšlienky, ktorá mu vykvitla v hlave, o ktorej premýšľal, tešila ho. Počujem jeho hlas, vyjadrujúci jeho žoviálnu rebéliu, rebéliu ako prvotného hybateľa odporu voči starému svetu. Vidím v jeho úsmeve a gestách ako kričí „Preč so starým svetom. Vy kurvy! Už ste ho dojebali dosť!“ Vidím jeho odpor, jeho hnev, jeho radosť, jeho túžbu po niečom. Niečom, čo snáď ani nevedel vyjadriť.
„Nič nie je také fascinujúce ako život, okrem písania.“ – často citoval islamských mystikov, literátov a skrz ich myšlienky meditoval nad životom, nad jeho stavbou a premenami. Pamätám sa ako mi fascinujúco rozprával o Kafkovej Premene – o tom ako sa Gregor Samsa premenil na chrobáka. Pre mňa, ako aj pre mnohých iných ľudí to bola, len hra literárnej fikcie, pre neho to však bola skutočnosť. On vedel, že taký Gregor Samsa existoval - bol, a aj je, a premenil sa na chrobáka!
Písal veľa. Čítal som jeho básne a aj niektoré poviedky. Nosil mi ich na kilá a na všetko chcel vedieť môj názor. Chcel vedieť či sa mi to páči, čo sa mi na to páči, prečo, či v tom vidím skrytú pointu, či vidím ako sa hrá so slovami s formou, ako z formy vytvára obsah. Všetko ho to fascinovalo a neskutočne tešilo. Obdivoval som jeho „sitzfleisch“, akokoľvek dúfam, že to nevyznie dvojzmyselne. Jeho poviedky boli krátke ale originálne. Písal ich veľa, rýchlo a všetky ich neustále prepisoval. Zatiaľ, čo mňa zaujímalo ako najrýchlejšie zbaliť dievča, jeho zaujímalo ako najlepšie napísať poviedku. Ja som bol ochotný navymýšľať si kopec sračiek, ktoré som jej tlačil do hlavy, on zas kopec viet, ktoré neustále mazal a prepisoval.
Jeho outsiderstvo mi však prišlo časom čudné. Prestával chodiť von. Nestýkal sa s ľuďmi, neodpovedal na telefóny. A keď som ho vyhľadal s vážnou tvárou mi povedal, že potrebuje moju pomoc. Čo sa stalo, spýtal som sa. „Chcem aby si sa stal postavou môjho príbehu. Chcem aby si ty skutočný človek bol v mojom románe.“ Nerozumel som.
Ale ponuku som prijal, a tak som tu v jeho románe. Píšem za neho svoje slova, pretože skutočnosť musí byt autentická skrz svoje slabosti. Nechával ma písať svoje príhody. Nechával ma formulovať moje myšlienky. Nechal ma nastaviť si svoj svet absolútne bez limitov. Mohol som robiť všetko. Jedine čo som nevedel, bolo to ako písal ostatné postavy aký mali ku mne vzťah, čo ku mne cítili, ako reagovali na mňa, ako som ich ovplyvnil – v tom všetkom vládol on. Nemohol som poznať nič okrem vlastného sveta. Čo som mohol spraviť, ako som sa mohol brániť? Ja, literárna postava proti tomu kto ma píše? Začal som písať tiež. Predstavil som sa svojim menom, jeho – Martina som zakomponoval do svojho románu. Písal som o tom ako píšem ja jeho. Vo svojej knihe som pisal o tom ako pise on svet v ktorom žijem. Ta kniha aj vyšla – v jeho románe.
Až príliš som sa zžil so sebou ako postavou jeho románu, čo nemalo celkom priaznivý vplyv na môj život. Daydreaming – alebo snívanie počas dňa sa stalo mojou súčasťou. Častokrát som sa pristihol ako sa prechádzam po uliciach a počujem slová a vety, ktoré formujú napísaný text. Predstavoval som si dynamiku príbehu skrz rýchlosť chôdze, farieb, ktoré som vnímal. V pohľadoch a tvárach ostatných ľudí som snažil vidieť príbehy, charaktery, písmená – iné svety, ktoré mohli akokoľvek ovplyvniť ten môj a dať mi inšpiráciu, pre písanie svojho príbehu v Martinovom románe. Ako literárna postava som si uvedomil, že aj keď komponujem Martina do svojho románu, a píšem jeho príbeh, aj tak je to všetko súčasťou jeho príbehu, ktorý vytvára on a ja mám v ňom len maličkú čiastočku jeho univerza. Prečo som s tým súhlasil? Prečo som súhlasil byť románovou postavou? Túžil som po živote, po zážitkoch, po tom blaženom ópiu, ktoré by ma vytrhlo z banality okolo. Nazýval som to popieranie reality. Prestával som pripisovať akýkoľvek význam, reálnemu fyzickému svetu okolo seba. Mal pre mňa význam len z hľadiska vnímania vplyvov – túžil som žiť a túžil som po živote, avšak oveľa viac som po ňom túžil ako literárna (románová) postava, než ako skutočný človek z mäsa a kostí.
Zážitky z reálneho života – teda z tej banálnej reality, ktorú som tak vehementne popieral, som mohol použiť proti Martinovi. Spomínam si ako sme spolu boli na prezentácii jednej knihy. Volala sa „Zlatá stredná cesta“. Bola to taká typická hypermarketová sračka, ktorá sa Vám snaží povedať ako máte žiť, čo máte robiť aby ste boli šťastný, je to taká ta instantná polievka, ktorá Vás zasýti ale v skutočnosti je až nechutne nezdravá. Jej autor tam sedel ako Buddha vyrovnaný zo životom, zmierený a šťastný. Usmieval sa na publikum – poväčšine ženské (a teraz sa dopustím hrubej literárnej chyby, nakoľko v tejto zátvorke preruším rozprávanie príbehu o autorovi knihy, a vyjadrím svoju uštipačnú poznámku týkajúcu sa insitného duchovna žien, ktoré majú tendenciu skĺzavať k takémuto primitívnemu duchovnu), a rozprával o tom ako našiel zmysel života. Hovoril o jednote protikladov, o tom aké potrebné je zlo v našom živote, ako by sme bez neho nemohli poznať dobro, aké ťažké je odpustenie a zabudnutie, aké ťažké je sa zmieriť so stratou milovaného človeka. Hovoril o veciach, ktoré prežíva väčšina ľudí, a prežíval som ich aj ja. Vtedy som si uvedomil, aké banálne je všetko to utrpenie. Martin stál vedľa mňa a hovoril mi: „Počúvaj ma Tomáš, keď už takýmto ľuďom vyjde kniha, tak musí vyjsť aj mne.“ A to bol moment kedy začal písať. Jedna braková kniha ho primäla k tomuto všetkému, a mňa uväznila v jeho textoch.
Chcel by som byť postavou jeho románu – chcel by som aby jeho román bol skutočnosťou. Ale nemal by som pocit banálnosti zo sveta okolo mňa, ak by boli reálie vymenené? Prečo sa ako románová postava vnímam silnejšia, než moje skutočné ja? Akýsi zvláštny pocit nesmrteľnosti sa odráža v mojom fiktívnom živote. Akási odvaha, ktorá mi chýba, akási múdrosť a vtip, akési zmierenie. Mal by som viac veriť svetu okolo seba. Nuž pochybovanie mám v mene.
Iné svety, ach tie hriechy túžby a nepokory, úplne rozorvali moju dušu na márne kúsky. Toľko vnemov som si kvôli ich predstavám vytvoril, toľko klamstiev, podvodov len kvôli popieraniu reality. A čo ja, ale Martin – ten sa už úplne stratil vo svojom vedomí, syntéze svojich chemických reakcií so svojimi myšlienkami. Stal sa architektom sveta, ktorý mu pumpoval život, len aby nemusel žiť v tom skutočnom svete. Preto každú nedopovedanú myšlienku nechal ležať, čakať, hniť, a dúfal, že svety, ktoré píše budú môcť ovplyvniť ľudské životy, v interakcii s ich vedomím. Veril, a ja som veril tiež, že banalita ľudského života uväznená v takom gýči ako je zlatá stredná cesta skončí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár