Kadiaľ kráčaš a čo vlastne tušíš?
Kde si bol tak dlho, a prečo sa po takom čase vraciaš?
Nevyhnal som Ťa ďaleko, nadnesene sa tváriac?
Tak poď, a povedz mi o posedeniach pri figovníkoch,
O jablkách padajúcich na hlavu
Koľko si platil za dušu moju výkupníkom?
A akú si mi to dával potravu?
Tak kde si bol, že ťa po toľkom čase znova vidím?
Vari si stál v daždi a písal román do piesočných dún?
Každú vetu si vážil, ako lekárnik váži lieky
Napísal a zmazal – nech netrápia Ťa duševné prieky?
Kto si pustovnik moj, co znegoval si vlastne bytie?
Lez nie v smrt si ho obratil..
Premenil si ho, lež nie ako motýľ čo z kukly krídlami ma láka
Ale ako Gregor Samsa čo premenil sa na chrobáka.
A teraz ťarbavo sa vraciaš ku mne do cudzieho sveta,
kde všetko fyzické ma u teba predponu meta.
Ako sa ti páči, keď v zrkadle sa nevidíš?
A tak rad by si sa dostal do sveta opačného obrazu...
Kto si pustovník môj?
Bezmenný, beztvarý, bezduchý.
čo ti to tam ďaleko spravili?
Vari hladali pravdu v mučiarniach a donútili Ťa klamať?
Donútili Ťa zaprieť svoju samotu?
Akýsi si tichý. Mlčíš.
Zmenil si sa pustovnik môj. Nepoznávam Ťa....
...
Premenili nás na presýpacie hodiny
A tak sa len valíme z jednej bubliny do druhej
Sme len duše v čase, čo cítili sme včera, to už nie je naše
Sme piesočné duny, a vietor nás rozfúkava do ulíc miest
Hľadáme pochopenie, no pochopenia niet.
Z kávovych lyžičiek sŕkaš svoj život,
Aký úbohý podnet aby ti srdce rýchlejsie bilo.
...
Ach pustovník môj, nemal som Ťa vyhnať hľadať pravdu do samoty
Dvojník mojich nádejí a citov, úplne si vyprahol a zmizol.
Neboj sa neudriem Ťa, tak ako Ťa oni bili.
Odhoď svoj strach a naber novej sily.
Buď znova blažený, aj keď nenájdeš na hlave vavrínový veniec..
Veď koniec na konci nakoniec je len novy začiatok.
Pustovník môj, musíme spolu častejšie pobudnúť...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár