Tráva bola suchá. Zeleno-žltohnedá. Listy na stromoch sa chveli v miernom vánku a ihličie... ihličie pôsobilo pichľavo. Magda sa zvalila na jednu z dvoch lavičiek, kabelku položila na zem, fučala ako maratónec bez kondície. Postavil som sa na druhú lavičku a zahľadel sa na kraj rozprestierajúci sa pod kopcom. Naše mesto, okolité dediny, vrchy, elektráreň, chemický závod – pohľad hodný víťaza. Ibaže som nič nevyhral. Vyšli sme sem hore, pretože Magda sa rozišla s ďalším zo svojich frajerov, chcela sa poriadne opiť a pre prípad, že by o sebe nevedela, som ju mal odprevadiť domov. Preto sme tak vysoko, preto tu teraz vzdychá a fučí.
Vtom strašne zakliala. Fľaše zabudla dole pod kopcom, spolu s batohom, ktorý si zložila dolu z chrbta, pretože ju tesne pred výstupom zradil močový mechúr a musela sa vycikať.
Môj batoh bol tu, so mnou, ale čo s tým, keď tam mám len brzdu? Áno, mohli sme sa vrátiť dolu, po jej batoh, a asi by to bolo aj veľmi rozumné, avšak horúčava nás zmáhala oboch. Nikomu sa nechcelo ísť dolu. Tak sme sa rozhodli, že sa zahráme, a ten, kto prehrá, pôjde dolu po batoh.
Začali sme obyčajným, "kameň, papier, nožnice." Hip, hap, hop. Vyhral som. Kameň otupil nožnice. Ale pri pohľade na jej vyčerpanosť, som jej dal druhú šancu a vytiahol som s vrecka mincu. "Máš druhý pokus. Hlava, alebo orol?" "Hlava," hlesla. Vyhodil som mincu do vzduchu, tá spravila niekoľko obratov, potom som ju chytil a capol na záprstie druhej ruky. Orol. Znova prehrala. Nemôžem ju takto poslať opäť dole. Dobre. Tak som opäť zalovil do vrecka a vylovil zápalky. "Kto vytiahne menšiu, ide dole,"oboznámil som ju. Prelomil som zápalku a za chrbtom som zápalky založil medzi prsty. "Ťahaj!"vyzval som ju. "Ty prvý!"odvetila. "Tak naraz!" Jasné, opäť prehrala.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
7 komentov
(No a pokracujte )
Môj batoh bol tu, so mnou, ale čo s tým, keď tam mám len brzdu? Áno, mohli sme sa vrátiť dolu, po jej batoh, a asi by to bolo aj veľmi rozumné, avšak horúčava nás zmáhala oboch. Nikomu sa nechcelo ísť dolu. Tak sme sa rozhodli, že sa zahráme, a ten, kto prehrá, pôjde dolu po batoh.
"Tak čo keby sme išli spolu?" - nie že by sa mi chcelo, ale ledva sme vyšli hore, nepotrebujem to aby niekde dole odkvacla...
"Pochybuješ o tom že by som to zvládla?" vypučila na mňa svoje veľké oči a vyplazila ten jej šibalský jazyk
"To by som si nikdy nedovolil povedať" oplatil som jej ten jazyk
"Tak poďme, závod! Tri...dva...jedna, utekaj" rozbehla sa jak keby išlo o život, pri tom, v tom batohu bola iba brzda..