A keďže som založila toto fórum tak sa vyjadrím. Samozrejme kazdy ma právo robiť si co chce pokial to neohrozuje inych ľudí, a eutanazia je určite lepšia možnosť ako hodenie sa pod vlak alebo obesenie sa. Avšak, naozaj moderna medicína a psychiatria nemôže pomôcť ľuďom s depresiou alebo inými chorobamk/poruchami a najlepšia možnosť je sa zabiť? Cítim sa akoby som zažívala epizódu z Black Mirror, v podstate to je vražda so súhlasom obete.
A je v sucasnosti eutanazia povolena ludom na zaklade psychiatrickej diagnozy? Resp pytas sa ja zaklade nejakej konkretnej situacie z tvojho okolia?
Ja asi nemam dostatocnu (ziadnu) skusenost s takymi vaznymi psycho diagnozami, aby som vedela k tomu zaujat nejaky postoj, ze ci sa vsetko da/neda liecit, udrziavat v normale liekmi… ale myslim ze urcite su stavy, na ktore je medicina kratka, len si nedokazem predstavit, ze by clovek v takom stave dokazal triezvo zhodnotit, ze ok smrt, a smrt eutanaziou je jedine riesenie. Ked uz chce zomriet, tak to spravi v slabej chvili sam, nedokazem si predstavit, ze by isiel vedome podstupovat niekolko mesacny az rocny proces ziadania o usmrtenie, este ked nema ani istotu, ze na konci mu to povolia.
To je fakt tažká téma. Rozhodne by tam mal byť nejaka doba ktorú bude človek musieť čakať. Aby sa vylúčilo že je to chvílkové. Myslím si že aj 14 dní je málo. Kto názor na takto radikálne riešenie nezmení ani za 6 mesiacov tak už by som na to pozeral inak.
asi nie, ak je to už fakt beznádejné, tak by ten človek spáchal samovraždu klasickým spôsobom, ak o to žiada niekoho iného, príde mi to, že asi nie je o tom na 100 % presvedčený a čaká, že ho predsa len prehovoria a nie takto....toto sa riešilo u dosť veľa mladých ľudí, kde si myslím, že je ešte šanca na liečbu....a ešte aj to, že sa veľa riešia lieky a málo psychoterapia a traumy, pričom za väčšinou depresií sú vonkajšie faktory, debili v okolí a pod.
teoreticky si to viem predstavit v individualnych pripadoch. napr. ked je diagnoz mnoho naraz, extremne stazuju az znemoznuju fungovanie jedinca - dokonca mu ho silno zneprijemnuju a zaroven neexistuje pozitivna prognoza a sam postihnuty sa v dosledku toho aktivne snazi svoje trapenie (zivot) ukoncit
Veľmi ťažká, ale zaujímavá otázka. Prežila som si sama stavy, kedy som bola hospitalizovaná v nemocnici a zo zúfalstva som úplne vážne prosila o to, aby ma uviedli do umelého spánku. Nechcela som zomrieť, len proste v tej chvili spat, netrápit sa tak strasne. Celkovo sa ale prikláňam asi k tomu, že eutanázia nie. To už radšej zatial nasadiť nejaké silné lieky, i keď návykové, ale vždy lepšie, než smrť. Ale uzavrela by som to asi tak, že na tak náročnú otázku nie som absolútne vôbec kvalifikovana odpovedať.
A ešte k tomu. Priznávam sa, že sa v tom príliš neorientujem, ale viem, že keď je niekto v katastrofálnom psychickom stave, vie sa to silnými liekmi docasne podchytiť. Možno to akoby na nejaký čas už akoby ani nebude on, nebude schopný komunikovať, chodiť, nebude možno ani vnímať sám seba, bude extrémne utlmený, bude stále spať... Spoznala som jednu pani v nemocnici s tazkou laktakcnou psychozou, ktorá si presne niečím takým presla... Proste existujú stále aj veľmi silné lieky. Len sa nasadzujú, keď je už naozaj to utrpenie neúnosné.
Zaujímavým paradoxom je že keď sa človek dostane do skutočne zlej situácie kedy musí o život bojovať tak ho to nejakym spôsobom nakopne a robí čo len dokáže aby prežil, sice aj s nejakym vážnym následkom. Ako ten horolezec čo si musel odrezať ruku. Možno myšlienka na prežitie v človeku začne vyplavovať nejaky hormón štastia. Ľudská psychyka je vlastne strašne komplikovaná a zaujímavá vec.
Je to ťažká téma na ktorú nie je jednoznačná odpoveď. Pokiaľ by si teraz hneď povolila eutanáziu komukoľvek by ju chcel, nebolo by na tom podľa mňa nič nemorálne, avšak aké by to malo následky? Mohlo by sa stať, že by ju podstúpili aj ľudia ktorí by sa bez nej z problémov dostali. Smrť veľakrát človek vidí ako jednoduché východisko avšak veľa ľudí sú radi že tak nespravili keď sa im polepší.
Podľa mňa by mali mať ľudia možnosť eutanázie vždy, aj keď nie sú psychicky chorí. Mali by existovať určité pravidlá, ktoré by sa pri tom museli dodržať, ako posudok lekára, atď atď, nech si neberie život ktokoľvek kto má práve zlú náladu
Je to diskutabilné.V prípade že napriek odborníkom a (ne)liekom dlhodobo človek nejaví záujem o život,tak hej, lepšie ako trpieť.Niekedy toho človeka už nepresvedčí nikto a nič,ak je odhodlaný
zomrieť.Ale, častokrát sa tým ľuďom nedostane dostatočne kvalitná pomoc a taktiež porozumenie, čiže ajtak pred schválením eutanázie by mali navštíviť určitý počet odborníkov.Zaroveň si však myslím,že je v podstate jedno či človek odíde eutanáziou alebo iným spôsobom, ktorý je istý.Ešte je tu otázka,či to nie je sebecké od toho človeka? Myslím, že z jednej strany by ten človek naozaj mal spraviť všetko preto aby mohol ostať,v prípade že má blízkych.Ale zase ak už naozaj niet pomoci, blízky by sa s tým mali zmieriť,lebo aj to je sebecké chcieť niekoho držať pri živote ak už niet pomoci.
To, či je niekto za povolenie eutanázie je rovnaká otázka ako - ak by niekto chcel spáchať samovraždu, zabránili by ste mu v tom aj proti jeho vôli? Žiaľ, tipujem, že drvivá väčšina ľudí áno (veľmi rád by som sa mýlil). Ja osobne sa nedokážem cítiť úplne bezpečne pred človekom, ktorý by bol schopný zabrániť mi v samovražde proti mojej vôli. Taký človek totiž ignoruje moje potreby a automaticky predpokladá, že minimálne v niektorých prípadoch sú moje záujmy irelevantné a že tie jeho záujmy (udržať ma nažive) sú nejako "objektívne" dôležitejšie. Ak by som chcel spáchať samovraždu, tak by som zrejme tak trpel, že smrť by som vnímal ako vykúpenie. Ale "páchatelia dobra" by ma s radosťou pripravili o túto možnosť, lebo im v skutočnosti nezáleží na mne, ale na ich dogmách.
Príklad so samovraždou je extrém, ale princípy sa najlepšie ukazujú na extrémoch. Keby sa spýtam, či by mi niekto násilne zabránil v tom, že si dám na chlieb o 5% masla viac ako je zdravé (a teda mi to "škodí"), tak to by zrejme drvivá väčšina ľudí odmietla. Kde je ale tá hranica medzi tým, keď ešte druhému človeku dovolíte "ubližovať si" a keď mu to už nedovolíte? Alebo inak povedané, do akej miery považujete život druhého človeka za svoj majetok a do akej miery ste ochotní mu "dovoliť" žiť tak, ako vy uznáte za vhodné?
@salkoooo Keby som mal záujem o eutanáziu, tak by som si ešte overil v poisťovni, či budú plniť po smrti pozostalým peniaze z poistenia pre prípad smrti.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
24 komentov
A je v sucasnosti eutanazia povolena ludom na zaklade psychiatrickej diagnozy? Resp pytas sa ja zaklade nejakej konkretnej situacie z tvojho okolia?
Ja asi nemam dostatocnu (ziadnu) skusenost s takymi vaznymi psycho diagnozami, aby som vedela k tomu zaujat nejaky postoj, ze ci sa vsetko da/neda liecit, udrziavat v normale liekmi… ale myslim ze urcite su stavy, na ktore je medicina kratka, len si nedokazem predstavit, ze by clovek v takom stave dokazal triezvo zhodnotit, ze ok smrt, a smrt eutanaziou je jedine riesenie. Ked uz chce zomriet, tak to spravi v slabej chvili sam, nedokazem si predstavit, ze by isiel vedome podstupovat niekolko mesacny az rocny proces ziadania o usmrtenie, este ked nema ani istotu, ze na konci mu to povolia.
Podľa mňa by mali mať ľudia možnosť eutanázie vždy, aj keď nie sú psychicky chorí. Mali by existovať určité pravidlá, ktoré by sa pri tom museli dodržať, ako posudok lekára, atď atď, nech si neberie život ktokoľvek kto má práve zlú náladu
zomrieť.Ale, častokrát sa tým ľuďom nedostane dostatočne kvalitná pomoc a taktiež porozumenie, čiže ajtak pred schválením eutanázie by mali navštíviť určitý počet odborníkov.Zaroveň si však myslím,že je v podstate jedno či človek odíde eutanáziou alebo iným spôsobom, ktorý je istý.Ešte je tu otázka,či to nie je sebecké od toho človeka? Myslím, že z jednej strany by ten človek naozaj mal spraviť všetko preto aby mohol ostať,v prípade že má blízkych.Ale zase ak už naozaj niet pomoci, blízky by sa s tým mali zmieriť,lebo aj to je sebecké chcieť niekoho držať pri živote ak už niet pomoci.
Príklad so samovraždou je extrém, ale princípy sa najlepšie ukazujú na extrémoch. Keby sa spýtam, či by mi niekto násilne zabránil v tom, že si dám na chlieb o 5% masla viac ako je zdravé (a teda mi to "škodí"), tak to by zrejme drvivá väčšina ľudí odmietla. Kde je ale tá hranica medzi tým, keď ešte druhému človeku dovolíte "ubližovať si" a keď mu to už nedovolíte? Alebo inak povedané, do akej miery považujete život druhého človeka za svoj majetok a do akej miery ste ochotní mu "dovoliť" žiť tak, ako vy uznáte za vhodné?