Po rozhovore s deťmi, si odišla Andy ľahnúť. So slovami: „Poď ma držať za ruku, kým nezaspím.“ Bolo to rozkošné. Čo som poznamenal cestou hore po schodoch. Zastala a povzdychla si: „Bože, nenaser ma, prosím, dnes aj ty.“

„Filip. Volám sa Filip, ale lichotí mi to oslovenie,“ zasmial som sa.

„Si hovado, vieš o tom?“ odvetila moja žena bez akéhokoľvek pohľadu na mňa.

„Viem, hovoríš mi to odkedy sa poznáme,“ povedal som a ona sa na mňa usmiala.

Ľahol som si vedľa nej a vzal ju za ruku. Bez slova. Aby som ju náhodou naozaj v ten zlý deň nenasral ešte viac. Hoci si myslím, že vzhľadom na pokročilú hodinu som bol unavený a v nedostatočnej kondícií vyprovokovať ju. Po chvíli sa ku mne otočila, dala mi pusu na líce a povedala „Ďakujem“.

„Ďakujem – ako že som tu pre teba?“ spýtal som sa asi príliš nechápavo.

„Nie, ďakujem – ako že držíš hubu a robíš čo máš,“ zasmiala sa s takým arogantným nádychom.

„Aďa, ešte že viem, že ma miluješ a nie som dnes tiež precitlivený, lebo by sa ma toto dnes fakt dotklo,“ povedal som takmer vážne. Andy to asi prekvapilo, lebo sa tak poloposadila a hneď sa ospravedlnila. A myslela to vážne. Vraj ju to mrzí, ak sa ma to čo i len trochu dotklo.

„Andy, ja som to tak nemyslel. Nedotkla si sa ma a neurazil som sa. Len som si práve uvedomil, že mi niekedy chýba hádať sa. Nie tak naozaj hádať sa, ale vieš – odvrávať a byť drzý. Ničiť ťa – v rozhovore a zúriť z tých vecí čo hovoríš ty mne. Chýba mi, že sa tak už takmer nerozprávame. Tebe nie?“ spýtal som sa.

„Schatzi, pri troch deťoch, ktoré odvrávajú a sú drzé, som niekedy unavená baviť sa s tebou takto. Ale máš pravdu, niekedy keď ťa tak pozorujem mám hlavu plnú scenárov, ktoré by sa mohli odohrať, keby som povedala alebo urobila niečo, čo by ťa vyprovokovalo. Vieš, ako keď si minule na kolenách zbieral tie guličky, ktoré Mima rozsypala po tvojej pracovni. A ako si tam tak kľačal a nadával, nech jej to už nekupujem, mala som obrovskú chuť, strčiť tie guličky do slamky a strieľať ich po tebe. Tá predstava tvojej nasranej tváre mi vie vyčariť úsmev vždy, keď si na to spomeniem.“

Ležal som s otvorenými ústami a v hlave som mal súčasné všetko a nič. Nevedel som čo povedať. Andrea sa začala smiať a dodala: „A myslím, že teraz by som sa trafila aj do tých tvojich otvorených úst. Vidíš Filip, ty vždy vieš čo máš urobiť, aby si mi zlepšil deň. Ďakujem ti a ľúbim ťa,“ povedala a dala mi opäť pusu na líce. Pritúlila sa ku mne a silno ma chytila za ruku.

„Ďakujem – ako že som tu pre teba?“ spýtal som sa s miernou obavou v hlase.

„Áno, ďakujem, ako že si tu pre mňa,“ povedala Andy.

„Chcela si opäť povedať, že také ďakujem ako že držím hubu a robím čo mám, však?“ spýtal som sa otvorene.

„Vidno, že ma dobre poznáš. Chcela, ale nasrala by som ťa a musela ti zlepšiť náladu a dnes chcem už fakt spať. Tak ma poteš, chvíľu tu buď kým nezaspím a potom si o tomto choď napísať do denníčka.“

Moja žena vždy vie, čo má povedať, aby som sa cítil dobre. A aby som držal hubu a robil čo mám... 

 Denník
Komentuj
 
 fotka
tequila  9. 9. 2021 23:09
divny vztah
 
 fotka
midnight  pondelok 20:56
úprimný a pohodovo sa škádliaci, ale hej, takúto vytrvalosť a intenzitu toho škádlenia by som nedával ani ja, chce to vyvažovať aj neškádliacou pohodovosťou, inak sa z toho tá pohodovosť asi časom vytratí.
Napíš svoj komentár