Prebral som sa z bolesťami hlavy. ,,Mal som opicu ?“ nie pretože z mojich šiat nebol cítiť alkohol ale niečo iné. Bola to krv z mojej hlavy. Mal som ju rozbitú. Na sebe som mal roztrhaný oblek a nejaký bieli plášť. Našiel som v ňom peňaženku v ktorej bol občiansky preukaz, pár kreditiek a kupón na zľavu. Zo všetkého som zistil že moje meno je John Elenvood 28roční mladík. Teraz na to však nebol čas. Kde to som? Zdvihol som sa aby som to zistil. No videl som len ruiny bývalého Times Square v New Yorku . Bolo ticho ,žiadny ľudia ani len náznak života .Na ceste boli noviny New York Times ktorých titulok ma šokoval. Veľkými písmenami tam bolo napísané ,,Potrasie John Elenvood svetom?“ Nevedel som čo to znamená. O ulicu ďalej som počul hlasy. Hneď som behal za ním .Tá cesta bola najťažšia v mojom živote pretože moja krvácajúca hlava ma bolela čím ďalej tým väčšmi .Keď som tam došiel videl som len jedného vojaka ktorý stále kričal :,, Haloo halloo, je tu niekto ?“,no v tom momente si ma všimol a povedal :,,á to ste vy ,poďte za mnou“. Nemal som na výber. Cestou som sa ho opýtal na to čo sa vlastne včera stalo. Neodpovedal. „Skvelé“ povedal som si „ je vlastne niekto kto mi to povie?“ Prešli sme k niečomu čo vyzeralo ako nejaký vedecký inštitút. Vstúpili sme dnu. Na konci chodby stál chlapík ktorý bol dvakrát tak vyšší ako ten druhý vedľa mňa ,a ten mu začal salutovať a povedal: ,,Pane priviedol som toho vedca.“ Ten sa pozrel na mňa a len kývol hlavou aby som išiel za ním . Cestou mi vysvetlil že som vedec na tajnom programe na vývin novej zbrane ktorá ma pomôcť v Iraku. No túto technológiu chceli ukradnúť Japonci pre svoje účely no neuspeli a preto ho chceli aspoň rozbiť no tím že sa o to pokúsili zapol sa seba bezpečnostný systém ktorý vlnou zvuku rozbil centrum New Yorku a preto je polovica mesta prázdna . opýtal som sa „tak prečo som tu vlastne ja ?“ on na to odpovedal: ,,pretože ste jediný ktorý pozná kód ktorý vypne zariadenie, preto .Prešli sme o dve uličky ďalej a potom rovno po uličke .Vošli sme do miestnosti veľkej ako telocvičňa čo bolo v priemere takých osemdesiat metrov štvorcových. V strede bol veľký kráter a v ňom bolo moje zariadenie. Ponáhľal som sa k nemu no cesta z krvavou hlavou je dosť bolestivá ,no keď som sa dostal to čo doteraz bolo, bolo oproti tomu nič. Nevedel som si spomenúť na číselný kód. Skúšal som všetky možné kombinácie dátumu narodenia, dátum mojej svadby no nijaký z nich to nebol. Začal som panikáriť. Nohy sa mi triasli. Nevládal som. Bol som na pokraji síl. Začal som ľutovať že som tento stroj zostrojil. Z vrecka som pomaly vybral fotku svojej rodiny. Vtedy mi cvaklo. Číselný kód bol podľa dátumu tzv. konca sveta. Zadal som 21122012. Z digitálnej obrazovky zažiaril zelený lúč a systémy sa vypli. Všetko utíchlo. O pár mesiacov sa všetko vrátilo do starých koľají. Ulice boli znova plné áut a ľudí. Škody sa opravil tak rýchlo ako keby tu nikdy neboli. No a ja som dostal poďakovanie od prezidenta a medailu cti.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
mort  7. 11. 2012 21:34
Pravdupovediac, fakt som dúfala, že to bude číslený kód a on si nebude môcť spomenúť..
Napíš svoj komentár