Kde bolo aj nebolo a síce žili pomaranče svoj život v meste Zelovoc. Krásne mesto s kopou pekne povysádzaných ovocných stromčekov - pomarančov. Teplé podnebie málo zrážok, MHD spoj číslo 12 každých 10 minút.

Záľubou týchto pomarančov - obyvateľov bola Retrodiskotéka každý piatok a sobotu od 8.00 večer až kým neodišiel posledný vyšťavený pomaranč. Táto rozprávka je o pomarančovi Martinovi, ktorý sa na diskotéke zoznámil so svojou nevestou Zuzkou, ktorá bola radšej keď ju volali tak npekne hrubo ZUZA.

V jeden pekný slnečný deň o desiatej večer (slnko už samozrejme zapadlo ale bol to naozaj slnečný deň) Martin teda vybral na linku číslo 12 a keďže prišiel o 9 minút skôr musel čakať pretože dvanástka mu odišla pred nosom. Ani vo sne sa mu nezdalo žeby na zastávke mohol naraziť na takú krásnu, urastenú pomarančicu. Martin neotáľal a prihovoril sa jej.
"Ahoj, na aký spoj čakáš? " opýtal sa. Dievčina pomarančica sa naňho dosť nepekne pozrela pretože v Zelovoci mali len jeden spoj a to práve tú 12. Martin si to žiaľ v zúfalosti zoznámiť sa všimol až neskoro. "Ach, prepáč zabudol som hehe. Máme len dvanástku. Takže čakáš na dvanástku to je mi jasné. Aaaa...ako sa vlastne voláš? "
"Zuza"
"Zuzana pekné men..."
"Zuza. Volám sa Zuza nie Zuzana. Zuza"
"Zuza jasné veď Zuza. Ja som Martin. Vlastne volaj ma Maťo." Martin už videl, že z toho asi nič nebude no on sa len tak nevzdával. V snahe zachrániť čo sa ešte dalo sa jej opýtal otázku:
"Ideš do Retro Baru? Pozývam ťa na drink. Majú výborný pomarančový džús. Prisámbohu minule som mal zo svojho dedka." zasmial sa a na jeho prekvapenie mu mladá slečna Zuza skočila na návnadu.
Konečne po dlhých 10 minútach čakania prišla jeho obľúbená linka číslo 12 Sídlisko IV. - Retro bar. Keďže Zelovoc bol veľmi veľké mesto samozrejme že si nesadol a taktiež ani Zuza. Ale jemu to nevadilo Martin bol veľmi dobrosrdečný a prenechal svoje miesto radšej starším ľuďom. Autobus sa pomaly rozbiehal a hlásil nasledujúcu zastávku.
"Nasledujúca zastávka Kontrola. Pripravte si cestovný lístok."
A vtedy Martina zamrazilo. Vo všetkom tom zhone si zabudol kúpiť 30 centový lístok na 30 minút v prvom tarifnom pásme. Nemal kde vstúpiť ani dokúpiť lístok. Zostávalo mu už len pozerať sa na vzdiaľujúcu sa jeho možno budúcu lásku, ktorá mohla byť ale nebola nebyť toho nešťastného cestovného lístku.

 Rozprávka
Komentuj
Napíš svoj komentár