Neexistuje nič zábavnejšie.
Kryštáliky telies cukru sa jemne odrážali od linolea, ktoré sa pomaly stávalo parketovou pokrývkou podlahy. Nikto tomu nevenoval pozornosť.
Nie je toho cukru škoda?
Jeho štruktúra pohybujúca sa na rozmedzí soli a dačoho sladšieho, bola nemenná ako Pravidlá slovenského pravopisu. To vie aj každý 47-ročný úradník z oddelenia na ochranu domácich miláčikov od A po F.
Zrkadlenie sladkej hmoty sa podobalo potoku, priezračnej horskej bystrinke, v ktorej si nejeden slovenský Jánošík močil otlaky od odzemku a iných národabudičských činností.
Pozorne som sa zadíval. To snáď nie je možné!
Videl som to, čo ostatní vidieť nemohli. Ich zraky boli už dávno zapečatené šedým zákalom. Prizerali sa nekonečnému prúdu cukru pridlho. Pre nich už nieto záchrany. Ja som svoja posledná nádej.
Koľká irónia.
V hlave sa mi vynorila jediná myšlienka: Žijú bez nádeje. Moje pokusy pohnúť sa boli márne. Moja nádej sa však zrkadlila v diaľke ako piedestál majstra sveta v hádzaní šípok.
Viete, že som kedysi hrával plážový volejbal?
Sypúci sa sypký cukor mi však znemožnil ďalej udierať do lopty s priehlbinami. Tie mi pripomínajú ľudský mozog. Ten môj je doslova plný toho sladkastého minerálu.
Hľadel som na ten cukropád natoľko sústredene, až som začal rozoznávať jednotlivé pixely. Nič nie je dokonalé. Počul som, že príroda je dokonalá. Ale aj ona má svoje muchy.
Spomenul som na slová dávneho priateľa: Život okúsiš, až keď sa poň načiahneš. Hlúposť. Bol som však vďačný za akúkoľvek myšlienkovú odbočku od toho-sladidla-ktoré-netreba-popisovať-,-lebo-ho-tu-je-viac-ako-sa-patrí.
Čo sa v dnešnej dobe patrí? Skorej čo komu patrí. Ja vlastním myšlienku na život. Vec, ktorú som si nikdy nevážil. Určite by som toho na ňom navážil až dosť. Óda na radosť sa vo mne miesila spolu so Sugar Ray v jeden radostný cukor. Priam cukrík.
Cukríky mám vcelku rád, aj keď mi môj osobný dentálny chirurg odporučil viac pohybu sánkami. A potom v zime aj na sánkach, vraj to neničí kĺby ako lyžovanie.
Sneh. Práškový sneh.
No nie. Zase som pri cukre. Škoda.
Spoločnosť zmizla. Odrazu som v miestnosti sám. Iba ja a cukor. Parkety, linoleum aj nekonečný zástup podláh sa premiestnili do dimenzie M. Medzi nami bola len istá duchovná entita. Predstavila sa ako Vianočná nálada.
Vianoce sú všade. Možno ste už počuli niečo o ich komercionalizovaní, to je však lož. O tom nepochybujem.
Lusknutie prstov sa rozliehalo vzduchoprázdnom. Napriek vážnosti situácie mi unikol intuitívny záchvev smiechu. Naozaj som nečakal, že sa mi niečo také podarí. Hýbalo sa ťažko, ale pomaly sa tá schopnosť vracala. Cukor...
„Mami, máme nejaké koláče?“
Úvaha
Komentuj
16 komentov k blogu
2
áno, po dva roky v tábore. teda iba tam. lebo tam bola pláž. aj keď uprostred lúky, ale ako piesková plocha tam sa vyskytovala. chápeš, nie?
4
hmm zaujimave jak vies takmer dokonale opisat taku jednoduchu a nepodstatnu kazdodennu vec... akym sposobom si ju opisal a aku si tymi slovami vytvoril atmosferu ..
paci sa mi to
paci sa mi to
7
Som z teba v šoku, takéto priam umelecké dielo som od teba ešte nečítala... (ale ten šok bol pozitívny )
11
to je brutal velmi sa mi to paci! ziadna taka kktina co sa kdekto snazi napisat ale mu to nejak nejde. proste nenutene metafory na urovni ! supr !
12
Toto bolo dojímavé a dokonalé...ťažký formát,umenie ako vyšité
Super Skvele napísané
Super Skvele napísané
13
woow genialne nikdy som si nemyslela, ze nieco take moze byt napisane tak perfektne
15
veľmi dobre sa to zhltlo...je to pekne vyumelkované---páčilo sa a teda máš moju pochvalu...
Napíš svoj komentár
ale nie...proste nechápačky..jak niekto dokáže v nerozvíjajúcom sa deji o cukre opísať toľko detailov,myšlienok,či úvah o živote.. proste rispékt dudrino