Môj prvý uličnícky kúsok

Takže, rozpoviem vám príbeh o tom aký som zažil len raz za svoj život. A to som toho zažil už veľa - bol som u babky v Čechách(viackrát), bol som u Beba, videl som silvestrovský ohňostroj na TA3 a zopár krát som si napustil plnú vaňu vody, aj keď mi mama kázala sprchovať sa.

Ale ten naj zážitok bol tento:
Stojím si tak na autobusovej zastávke ako som išiel zo školy dovov pařiť CODko(Call Of Duty, vy herní analfabeti), lebo Sanko som už viackrát prešiel.

No, ešte stále tam stojím(hah to je dobré, vyzerá to, že tam stále som, ale ja som doma a píšem blog!). Juj, no a rozmýšľam, že čo by som zase vyparatil v CODku. Kuknem na hodinky, že koľko je hodín a že ten autobus mešká.

Keď tu zrazu, prišiel ku mne taký chlapík a pýta sa:
"Prosím ťa, nevieš koľko je hodín?"
Začalo mnou lomcovať vlnobitie môjho srdca. Spravím šprím? Žartík, alebo dačo uličnícke? Áno. Rozhodol som sa.
"Neviem," vravím mu.
Ale viete, co som si pri tom pomyslel? Ze: Chod do riti, ty DEBIL!
Debil, chapete?

Skoro som to nevydržal, a vyprskol by som smiechom. Aký podarený fórik!!! Hah ešte teraz sa vždy pri pomyslení na to rozbúši srdce a zaplaví ma pocit drsnosti.

Ach, som ja ale drsný, čo?

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

26 komentov k blogu