Bolo to už koncom leta,ale inak bol krásny slnečný deň,keď sme sa spolu s Tomášom vybrali na jazero neďaleko našej dediny. Nebolo to prvýkrát,takmer celé prázdniny deň čo deň sme trávili voľné chvíle pri tomto krásnom jazere v nádhernom prostredí uprostred bujnej zelenej vegetácie. Tomáš je môj kamarát,poznáme sa už od detstva. Naše priateľstvo sa prehlbilo v poslednom období na ozajstnú lásku.
Dlhé hodiny sme snívali, spriadali plány našej krásnej budúcnosti a ja som bola šťastná,verila som,že som jediná,o čom ma ubezpečoval,na ktorú nikdy v živote nezabudne.
Čas je však neúprosný , čím viac sa blížil termín nášho dvojročného odlúčenia,Tomáš nastupoval na základnú vojenskú službu, čas takmer letel. ,,Deniska prosím ťa,neplač," oslovil ma Tomáš v deň rozlúčky , keď mi po tvári stekal prúd slaných sĺz. ,,Budem na teba stále myslieť, budem ti písať a keď prídem tak sa vezmeme," Smutnejšiu polhodinu ako bola táto som ešte nezažila. Srdce sa mi rozbušilo ako zvon a trvalo mi poriadné 2 týždne,kým som sa ako tak uspokojila,keď som zo schránky vybrala prvý Tomášov list . A tak to šlo stále dokola-škola,list...
S týmto kolotočom,ktorý sa mi zdal ako bez konca....

POKRAČOVANIE NABUDÚCE

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár