"Ty máš kľúče?"
Zvedavo sa opýtala. Stretla už básnikov aj kadejakých chválenkárov. Bezmála jeden kedysi napadol nožom jej otca. Keď zúfalo hľadal svoje zúfalé dievča kdesi v noci. Ale tento básnik bol iný. Skutočne mal kľúče od čohosi magického. Od niečoho čo tu stálo dávno pred ním a on tomu dodal čaro. Potichu otvoril bránku. Pomalinky prešiel popri hrobe a otvoril vežu. Na krátky okamih zmizol v jej útrobách. Len prapodivný šuchot a povzdych.
"Ach! Mám ho!".
Zavrel bránu veže a podal jej do rúk obrovský kľúč. Ešte v živote taký zrejme nevidela. V tenkých rukách jej bol na pol lakte. Len ho opatrne držala. Bol chladný, ale iný, úplne iný kľúč aký pôvodne čakala. Ktohovie čo jej blúdilo mysľou. Len sa pousmial priviedol ju pred dvere hovoriac:
"Musíš ho vložiť opačne aj otočiť do opačného smeru"
Pomalinky ho vložila do kľúčovej dierky. Nesmelo ním otočila. S malým vrzgotom sa otvorili ťažké dubové dvere.
"To je strašidelné, nebojíš sa?"
"Nie nebojím. A ty?"
"Ani ja sa nebojím keď si tu."
Pousmial sa. Zapálil knôt lampičky a uviedol ju do vnútra tajomného. Očarená sledovala okolie. Cítila chlad, vôňu neznámeho, pohľady svätých a aj ducha čo toto miesto má. Nebála sa. Mala sen a ten kto tu bol s ňou v tom sne poskytoval ochranu. Presne tak ako to svojou prítomnosťou robil teraz. Nemo s úsmevom sa smiala hnedými očami a gaštanové vlasy dopadali na rozopnutý kabát z pod ktorého nakukoval líška. Líška bola na svetri a nie na hocakom. Mala ho po mamine, ktorá ho nosila keď ju čakala pod srdcom. Neskutočne sa smiala svojimi očami. Po všetkom čo zažila neverila, že jestvuje človek, ktorý vie ako vyčariť zázračné chvíle ako je táto.
"Kto to je ?"
Spýtala sa hľadiac na krivú a pochudnutú postavu s drakom v ruke. Stále očarená tým všetkým čo vidí. Farebnosťou doby o ktorej jej tvrdili, že bola temnou.
"To je svätá Margita, modlím sa k nej za moju budúcu"
Zasmial sa. Vedela, že verí. Ďalšia z neskutočných vecí čo na ňou uvidela. Dívala sa a počúvala na všetko odpoveď. Na každý ťah štetcom, ktorý zvečnil osud svätého na stene. Ako to len môže vedieť? Pýtala sa samej seba. Odkiaľ je? Prečo mi odpovie len na polku otázok? Prečo vie o mne všetko a ja o ňom nič? Prečo mi každá jeho odpoveď zaplní v srdci niečo deravé? A odkiaľ vie toľko o ľudskej duši? Odkiaľ vie ako maliar maľoval svoje farby? Kto je ? Čo to je ? Prečo neubližuje a len dáva? Prečo ho chcem?
"Kto sa veľa pýta veľa vie! Len správna otázka dáva už polovicu odpovede!"
Prerušil ju v hlasných otázkach, ktoré si nevedomky kládla pred ním. Zvyknutá rozmýšľať nahlas ani netušila, že všetko už vyslovila pred ním. Vlastne sa ani nebála. Vedela, že z nej dostane každú myšlienku. Stále premýšľala nahlas, stále chcela odpoveď na neho.
"Odkiaľ to všetko vieš ? Prečo s tým čo si? Povedz mi?"
Pútavo sa pozrela na chalana s petrolejkou v ruke. Ani len netušila, že celý čas obdivuje jej vlasy. Nehovoriac o tom, že do magického sveta je ochotný priviesť len magickú bytosť, Nepochyboval, že ňou bola. Mal odvahu odovzdať všetko. Len či si to ona zoberie
"Áááá to ste sa učili v škole nie?"
Spýtala sa a hrýzla si do spodnej pery dúfajúc, že sa neopýtala hlúpu otázku inteligentného tieňa pred ňou.
"Nie"
Odvetil. Pomalinky vysvetlil odkiaľ to vie. Ba dodal aj príbeh o harmóniu, ktoré tu kedysi bolo. Dokonca dodal aj vtipnú legendu o jednom kňazovi. Stále čosi nové. Myslela si, že sa už nedozvie nič nové a hľa stále ju prekvapil. Na okamih sa stala špecialistka na stredoveké sakrálne stavby. Potichu ju chytil okolo pásu a posadil na pastofórium.
"Na tomto mieste kde sedíš sa kedysi konal obrad"
Nemo oznámil. Ale tušila, že nieje obetou. Je na mieste ku ktorému sa skláňali ľudia. Pochopila prečo ju tam usadil. Po toľkej symbolike pochopila tajný kód, ktorým jej povedal svoje myšlienky. Bola na chvíľku jeho bohyňou. Usadená na miesta ktoré ku ktorému ľudia kedysi vzhliadali s posvätnou úctou. Chápala čo jej hovorí, chápala aké má myšlienky. Po prvý raz sa pozrela do jeho vnútra. dojalo ju to. Plakala. To čo sa deje je neskutočné. Zabudla na to že muž vie obdivovať. Spraviť z každej princeznú. Bola zvyknutá na nútenie, výsmech, údery a pohŕdanie. Za štipku lásky po ktorej túžila.
"Poď. Už musíme ísť"
Zhupla sa dole. Venovala posledný pohľad do vnútra. Pomalinky vyšla von. Len čo si zapla kabát už bol pri nej.
"Všetko zamknuté môžme ísť"
Pomalinky nasadla k nemu do auta. Cestou k mestu premýšľala. Ako to, že celý čas hovorí o svojom správnom konaní? Prečo sa jej zdá dušou a úmyslom tak čistý? Koná čisto? Musí? Inák ani nevie! Určite mu povie všetko čo jej išlo hlavou, všetko!
Koniec spomienky...
Len spomienka, šedá a bez citu. Odišiel ten kto jej dával farbu, kto jej dával chuť a emóciu. Je dávno preč. Čiernobiely film bez zvuku, pri ktorom dávno nič necítim.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár