Blato na líci už uschlo. Aj mráz ho vie vysušiť. Celá tvár od blata, uschnutá v mraze. Zmrznutá tvár, s unavenými ale pozornými pohľadmi ponad stromy do čierno-modrej tmy.  Fialové prsty držia malé akoby stonky, v tme neviditeľné ale s ohromnou silou. Vedľa spí Kitko. Žasnem chvíľku nad tým ako sa mu podarilo naskladať sa v tom mraze do tej vody a zaspať. Skrčený pokrkvaný v hnedom kabáte s golierom vytiahnutým až kdesi ponad hlavu, tíško odfukuje a vôbec mu nevadí, že čižmy má asi do polovice zaborené do hlinenej kaše.

Ticho.

Tramtadadááááá !

Je to tu. Esenciálna. Tá pravá, nefalšovaná, neskutočná, číra nočná paranoja. V duchu analyzuješ známy pocit. Ten nepríjemný, ktorý hovorí, že na tebe spočinul ľudský pohľad. A nič, nič, nič, nič. Nič také necítiš. To je dobré nie ? Azda aj áno. Lenže utešovať v duchu sa dlho nevydržíš.  Zvuky lesa v diaľke šeptajú o živote v ňom. Lenže mozog počuje čosi iné. Líška šteká ľudskou rečou, sova húka ľudskou rečou a každé puknutie robí ľudská noha.  Ja vás počujem. Nebojím sa vás. Viem o vás.  Len poďte a čím bližšie. Vy sa ma nebojíte a ani ja vás. Bojíte sa stoniek, že?  A tie mám predsa v moci ja ...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár