Svet okolo mňa bol len rozmazanou kulisou. Hnedá, žltá, sivá. Nekonečný koridor, ktorý ma mal doviesť k cieľu, o ktorom som v tej chvíli ani poriadne nepremýšľal. Moje nohy sa hýbali mechanicky. Bol som v bezpečí svojho vnútra.
A potom sa to stalo.
Nebol to hluk. Nebolo to zavrčanie. Bol to len nepatrný pohyb na okraji môjho zorného poľa, niečo, čo nezapadalo do rytmu vlniacich sa stebiel. Moja myseľ ešte stále dokončovala nejakú bezvýznamnú myšlienku, ale telo už vedelo.
V zlomku sekundy sa mi v hrudi rozlial tekutý ľad. Pár metrov odo mňa, na okraji cesty, číhala zhmotnená smrť. Oranžová srsť s čiernymi pruhmi priam horela v tom mdlom svetle. Nepohol sa ani o milimeter, no jeho prítomnosť mi udrela do hrude ako tlaková vlna. Tie jantárové oči ma nepozorovali – tie ma už dávno vlastnili. Boli to oči, v ktorých sa neodrážalo zľutovanie, ale čistý, chladný fakt. Čakal na mňa. Čakal, kým sa preberiem zo svojho sna do jeho reality.
V ten moment svet stíchol úplne. Pochopil som, čo znamená čakať na rozsudok. Prestal som vnímať vietor aj prach v hrdle. Existoval len ten pohľad. Ten mrazivý blesk uvedomenia, že v potravinovom reťazci som práve klesol na úplné dno. Stál som tam ako prikovaný, neschopný dýchať, zatiaľ čo on ma „čítal“. Cítil som sa nahý. Všetky moje plány, úspechy aj zlyhania boli v tom momente bezcenné. Tiger bol sudcom, porotou aj katom v jednej osobe.
Moje vnútro už nekričalo o problémoch v práci. Čakal som, kedy padne ortieľ. Čakal som na ten jediný pohyb, ktorý rozhodne, či je tento deň mojím posledným, alebo či dostanem milosť, o ktorú som sa neprosil, no po ktorej každá bunka môjho tela zúfalo kričala. Bol to rozsudok nad mojou nepozornosťou, nad mojou pýchou, že som pánom tejto cesty.
V tom mrazivom tichu som nepočul nič, len tlkot vlastného srdca, ktorý odpočítaval sekundy v tejto improvizovanej súdnej sieni uprostred ničoho. Už som nebol človekom s plánmi a snami. Bol som len korisťou, ktorá sa práve pozrela svojmu koncu priamo do tváre.
Pochopil som, že stačí jeden nečakaný pohľad, jeden tichý pohyb v tráve a celý náš životný vesmír sa rozpadne na prach. Človek kráča životom s pocitom, že je pánom každej situácie, no pravdou je, že sme len hosťami v systéme, ktorý nás dokáže kedykoľvek pokoriť.
Táto jediná sekunda navždy zmenila môj pohľad na svet. Uvedomil som si, že bdelosť nie je len o dávaní si pozoru na cestu, ale o hlbokej pokore k životu. Pretože stačí okamih, aby sme pochopili, že nie sme sudcami, ale tými, nad ktorými sa práve vynáša rozsudok. Naša pýcha končí tam, kde začína skutočná divočina – či už tá v džungli, alebo tá, ktorú nám prinesie sám osud.
Tentokrát som prežil, lebo to bol len zlý sen a zobudil som sa. Pocit úľavy bol obrovský, no v hĺbke duše ostal mrazivý výkričník. Človek totiž nemá vždy také šťastie, aké som mal dnes ja. Skutočný život neponúka vždy tlačidlo na prebudenie a niekedy je tá jedna sekunda nepozornosti tou poslednou, ktorú dostaneme.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár