Toto je osobná spoveď. Volám sa XX ale môžete ma volať jednoducho X. Som ako každé iné dievča, tmavovláska s hnedými očami a chudou postavou, ľahko by ste ma prehliadli takže sa nebudem zaoberať vonkajším opisom. Narodila som sa dvom rodičom, ktorí sa spoznali na bližšie neurčenom mieste, ale asi sa kedysi milovali, aspoň tak si to často rada predstavujem. Nie som jediné dieťa, mám staršieho brata, tiež nič výnimočné, typická stavba rodiny. Až na ten háčik, že dlho nevydržala. Ako malé dievča som sa veľa sťahovala, alebo skôr unikala pred niečím, čomu som ešte vtedy nerozumela. Dlhé roky som si myslela, že ma toto navždy poznačí a na prst si obrúčku natiahnuť nenechám nikdy. A možno som aj mala pravdu, ale zatrpknuté dieťa je škaredá predstava. Deti majú byť hravé, usmievavé a bezstarostné. Možno práve v tom veku sa u mňa vyvinul reflex odmietania všetkého čo ostatní prijímajú. Istá forma preukazovania nesúhlasu, ktorú si väčšinou ľudia nevšímali. Ale dnes som za to vďačná, za to aký človek idúci proti prázdnemu životu sa zo mňa stal. Detstvo však zlé nebolo, kamarátov-nekamarátov som mala dosť. Poznám všetky ich mená, v takomto malom meste vidím ich tváre každotýždenne. Páči sa mi pozorovať akými rôznymi smermi plynú ich životy, ako má každý jeden z nich svoje chmáry a úsmevy, ako nie sú v mojom živote, ale pritom vždy sú. Počas tých nie veľa rokov som nechávala ľudí prechádzať cezo mňa, tak ako ma to život naučil, bezbolestne. Až raz, ako sa to stane v živote každého mladého dievčaťa, sa to stalo inak. Volal sa Y a môžem napísať, že bol prvý, čo mi vzal srdce, ale tak presne to nebolo. Kým som ho nepoznala, život bol jednoduchý. Mala som prítomnosť a nevinné starosti malého malomeštiackeho človeka. Ale keď som ho spoznala, život začal byť krásny. Vnímala som to, odovzdala som všetko čo som mala a vďačne prijímala tie isté dary. Pozerala som sa na nás ako keď ležíte pod oblohou a cítite tú nekonečnosť, pri ktorej sa zdá život byť jednoduchší ako samotné dýchanie. A také boli aj moje dni, bez toho aby v tom bolo niečo fyzické. Myslím si, že keď sa v budúcnosti pozriem späť, už navždy budem považovať toto obdobie za to najšťastnejšie. Práve pre tú detskú nevinnosť a úprimnosť, ktorou dominovalo. Potom som sa zmenila. Tak ako sa zmení každý, keď stratí to čaro určitého veku, do ktorého nám je dovolené len tak ležať na hladine a nemusieť sa učiť plávať. Objavilo sa vo mne alternatívne ego, ktoré som znenávidela práve preto, že dokázalo tiež ublížiť. Boli to roky zapierania a úporného hľadanie vlastného smeru. „I think of my ways, I think of my days and know that I have changed.“ Myslela som si, že bláznivým hľadaním sa mi to všetko vráti. Mýlila som sa a to poriadne. Často som si vlastným zapríčinením podkopávala nohy, padala na tvár a obviňovala za to svoje okolie. Stal sa zo mňa nešťastný hlupák. Dlhé roky som dokázala ignorovať toľko krásy kolo mňa, pretože som bola zahľadená do seba a sebecky som sa hnala za niečím nedosiahnuteľným. Teraz si uvedomujem, že to malé bezstarostné dievča sa už nikdy nevráti. Jednoducho raz u každého jedného z nás odíde a vtedy sa musíme naučiť žiť samý so sebou. Stratila som veľa času jedného života práve jeho nežitím. Ale stále mi ostalo dosť, aby som to zmenila a tak sa nechystám premárniť už ani minútu. Môj celoživotný sen je žiť presne tak, že ak zomriem v strede písania tejto vety, budem vedieť, že som žila a na nič nečakala. A aký je váš sen?

XX

 Skutočný príbeh
Komentuj

7 komentov k blogu

1 
fotka
peculiar  11. 3. 2014 21:14
"Páči sa mi pozorovať akými rôznymi smermi plynú ich životy, ako má každý jeden z nich svoje chmáry a úsmevy, ako nie sú v mojom živote, ale pritom vždy sú."

toto! ja tych svojich "malomestskych" vidim tak raz rocne na tyzden, ale vzdy to stoji za to

"Počas tých nie veľa rokov som nechávala ľudí prechádzať cezo mňa, tak ako ma to život naučil, bezbolestne."

je to fajn vlastnost, pokial si potom schopna rozpoznat, ked pride niekto, koho si mozes pustit k telu. riziko ublizenia je tam vzdy ale niekedy je fakt neocenitelne mat pri sebe niekoho, kto ta pozna - z dobrej aj zlej stranky a nezneuziva to. pre mna osobne je dusevne odhalenie tazke, takze to velmi selektujem.

a to male bezstarostne dievca tam stale niekde je, len je mozno zlozite sa k nemu dostat. ja ho musim casto starostlivo ukryvat a dostava sa na povrch v tych najnevhodnejsich okamihoch
2 
fotka
cvibel  11. 3. 2014 21:28
Tak tak niektorí z nich sa fajne zopsuli a pozorovať ich je skoro komédia. Vtedy si povieš, zošaleli oni, či ja?..
Rozpoznať koho si pripustiť k telu, práve toto! presne ma donútilo k spísaniu tejto spovede, kedy som si myslela, že to už viem rozpoznať, ale pravda je, že sa to asi nikdy nenaučím.. k telu si pripúšťam, nie často, ale vždy ma niekto dostane. Nemôžem za to, že po svete chodí toľko duševne očarujúcich ľudí.. Neukrývaj ho! Nechaj ho vyšantiť kedy sa mu zachce..
3 
fotka
sisel  12. 3. 2014 00:25
Ja som sa už naučila vycítiť, že komu môžem veriť, riadím sa len svojími pocitmi. A to dieťa ukryte v nás je popiči, neukryvaj ho ani podľa mňa. Aj ja ho nechám slobodné, a je to dosť je to dosť zabavné občas
4 
fotka
cvibel  13. 3. 2014 14:05
Sisel@ deti sú tie najúprimnejšie bytosti na svete, práve preto aké sú čisté. Ak v sebe to malé dievča máš tak ho veľmi dobre počúvaj, bude mať vždy pravdu, za to ti ručím..
5 
fotka
albusumbra  3. 5. 2014 04:18
????????? zaujímave.
6 
fotka
cvibel  2. 6. 2014 01:48
@albusumbra ty si sa k tomuto nemal nikdy dostať, cítim sa nahá
7 
fotka
lyterka  10. 6. 2015 00:22
vynikajúce

@6 ..a možno je aj dobre, ba priam potrebné, aby sa k tomu dostali a prečítali si to aj tí, kt. sa to viíác-menej týká, tí, o ktorích to +- je..
možno sa tím mnohé veci vyjasnia, .."prečistia, občerstvia, vysvetlia.. :letim:
Napíš svoj komentár