Chcel som sa nejako vyplniť. Chcel som pokračovať. Ale nebolo miesto pre moju bolesť. Kam by som ju uložil.
Položil.
Kam by sa zmestila na tomto svete?
Nebol človek ktorý by pochopil, ktorý by vedel, ktorý by zapôsobil na mňa.
Ostal som zmätený, sám, porazený, sklamaný, a ponížený.
Je to ľudská hrdosť. Je to moja hrdosť. Môj dôvod a moja voľba.
Nikde na tomto veľkom svete nie je človek s tak veľkým srdcom, ktorý by vzal moju bolesť preč.
Nie je človek, s dostatočne veľkou náručou, aby utíšil moje plačom chvejúce sa telo.
Všetko čo odo mňa chcú, aby som urobil. Všetkým čím ma chcú mať.
Nerozumejú a nechcú rozumieť.
Že človek s takou dierou v srdci, nemôže dýchať, len krvácať.
Nemôže premýšľať, nemôže žiť kým nevykrváca.
Tak nechcem aby si niekedy ešte ubližoval. Už nechcem aby si niekedy bral.
Tak umri.
Umri kvôli mne. Umri pre svoje svedomie, umri pre svoj čin.
Umri pretože chceš umrieť.
Nech je to radšej rukou, ktorú si ako dieťa držal vo svojej.
Nech je to radšej osobou, ktorá ťa pozná najlepšie.
Nebude na svete nikdy ani potom osoba, ktorá by ma objala, a utešila. Nebude tu potom čo si urobil a ani potom, čo ja urobím tebe.
Nikdy na svete nebude dosť náručí pre nás dvoch.
Priestor kam uložiť našu bolesť.
Nikdy nenájdeme úkryt pre naše zlomené srdcia.
Ostane len hlúpa a tupá schránka kráčajúca po svete.
Za mnou, tvoj tieň.
Predo mnou všetky náruče uzavreté.
Toto ma má uspokojiť? Toto ma má oslobodiť? Je to to, čo potrebujem?
Nikdy som nebol na svete tak sám.
Po tom, čo si odišiel.
Potom, čo si umrel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár