Až kým nás nerozkroja

Otvorila som oči.
Pozriem vľavo....pozriem vpravo....stále to isté. Len sklenná stena. Nemôžem tomu uveriť....
Je mi smutno....nechcem byť sama....
...už tri dni....to je hrozne veľa....čoskoro môže byť môj koniec, ale ja nechcem byť sama, keď to príde.
V tom som nad sebou uvidela tieň. Zavrela som oči. /Toto je môj koniec!/
No nebol....

Hrdo sa predstavujem. Som dospelý pomaranč - žena a volám sa Orange. Mám veľké oranžové oči. A rada sa smejem, ku tomu som veľmi spoločenská, čiže nenávidím samotu (iné ovocie a zelenina vravia, že som otravná - annoying - ale to asi nie je pravda).
Už som si myslela že bolo mojím osudom utrpenie v samote. Ale...zmenilo sa to.

V ten deň, keď som sa bála, že je posledný, sa stal začiatkom všetkého...
Práve vtedy sa mi rozhodlo robiť spoločnosť zopár kamarátov.
Ako prvá došla akási pomarančica a pomaranč. Holka sa volala rovnako ako ja, Orange a chalan bol prekvapivo Orinjin.
Ďalej prišla hruška. Taká tichšia, ale veľmi príjemná holka s zmyslom pre humor. Obľúbila som si ju rovnako ako Orange. Volala sa Pear.
Ako ďalší do môjho života vstúpili dvaja fešáci. Títo dvaja boli veľmi. Eňo-ňuňo. Nevedela som od nich odtrhnúť oči. Boli to grapefruity. Obaja sa volali Greap. Rovnako.
Ach boli taký zlatý. Keby mňa a rovnako aj Orange neotravoval Orinjin aj by s nami chodili. Ale...nemohla som uveriť, aký bol drzí.
Neviem prečo ale od toho okamihu, keď sa zjavili, títo ľudia môj život, aj napriek skleneným stenám, pestrý. Nešlo, neuvedomiť si to.
A v tom...
...ten tieň, znovu ohrozil môj svet. Moje farby zhasli a ja som sa triasla od strachu, nie o môj život, ale o tých čo som milovala. Moju farebnú škálu....
Cítila som ako mocne sa ku mne privinul Greap. Pozrela som hore, všimnúc si Orange v tej istej situácii a usmiala som sa. Skutočne som sa bála menej.
V tom ruka začala klesať nižšie a nižšie. Zavrela som oči a v tom som počula krik...
"To nemyslíte vážne, pustite ma! Ja nechcem zomrieť. Prečo ste nezobrali ich?...."
A potom už len strašný krik. Všetci sme vedeli, čo mu robia. Čo sa deje. A všetci sme mlčali....
Primknutí k sebe sme našli radosť v utrpení - smrti - druhého.
Radosť spojená zo smútkom.
Čas však lieči...
...a smútok vyprchal...
...a na konci zostala len čistá radosť.
Radosť z lásky ktorá trvala večne.
Večne?
No....až kým nás nepokrájali.....

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu