Bolo ráno. Dnes, som mala osláviť 18, no akosi som sa na to necítila. Necítila som, že by prichádzala zmena, ktorú mi všetci popisovali. Proste bolo obyčajné ráno, skoré a ako obvykle, nechcelo sa mi postaviť z postele.
"Dotieravé slnko...." zamrmlala som si a hodila sa nazad do postele. Pozerala som hore, do stropu vediac, že aj tak už nezaspím. Ešte asi tri minúty som pozerala do stropu a potom som otočila hlavu.
Moja sestra spala, ticho a nerušene, ako o polnoci. Nemohla som sa ubrániť úsmevu. Pomaly som sa postavila a vyšla z izby. Aj napriek tomu, že máme spoločnú izbu, vychádzame spolu dobre. Takmer nikdy sa nehádame a ani nás neotravuje prítomnosť tej druhej. Navzájom sa rešpektujeme a nemávame pred sebou tajomstvá. Teda, no viete každý má nejaké to svoje osobné, o ktorom nevie nikto.
V byte bolo ticho. Všetci ešte spali. Ako inak?
Pozriem na hodinky...6:00..ironické. O tomto čase som sa narodila. Vzdychla som si a zašla do kuchyne pripraviť si raňajky. Z raňajkami som sa presunula do obývačky a tam som zapla telku.
Stále som necítila tú zmenu...Stále ma bolelo srdce. Myslela som, že tou zmenou prejdem, že ono prestane bolieť, že sa môžem posunúť ďalej....nemožné. Nenávidím svoje narodeniny. Asi...asi ich ani nikdy neprestanem.
Bolo to pred dvoma rokmi. Už sú to dva roky...
***
Tešila som sa, mali sme mať rande. Bolo to nádherné, lebo som práve mala narodeniny. Povedal mi, že na ne nikdy nezabudnem. A...mal pravdu, len akosi inak.
Môj priateľ, ktorého som milovala, a pravdepodobne aj stále milujem, mi sľúbil, že na ne nezabudnem. Bola som strašne zvedavá, čo má v pláne. Plná očakávania som stála na dohodnutom mieste.
Keď som ho videla bežať smerom ku mne, kývajúc, že mu je ľúto, že mešká, začala som sa smiať. Vôbec mi neprekážalo, že on mešká, pretože on nemeškal. On vedel, že sem dôjdem skôr, pretože sa nebudem vedieť dočkať, vedel to.
Sledovala som jeho ladný beh, ako vykročil na cestu....to bolo to posledné čo spravil. Zrazilo ho auto, jeho krv bola všade, i na mne. Nebola som schopná pohybu či slova. Moje srdce sa rozpadlo. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že to nemohol prežiť.
Stála som tam ako prikovaná aj keď došla sanitka, aj vtedy, keď doktor konštatoval smrť. Vtedy sa moje nohy podlomili a ja som spadla na zem. Prebrala som sa doma v posteli, v čistých veciach. Najprv som si myslela, že to bol len sen, ale dostala som veľkú ranu od reality. Prečo mi Boh vzal toho, ktorého som milovala? Prečo...?
***
Sledovala som televíziu prázdnymi očami, hovorili tam o akejsi nehode. Vypla som telku a chlieb som vrátila na tanier. Akosi..ma prešla chuť.
"Mala by si sa vzchopiť, nájsť si niekoho iného! Pre pána kráľa, veď už sú to dva roky!" vedela som, že sestra má pravdu, ale nechcela som si to priznať. Čo vlastne robí hore? Nemala ešte pred chvíľou polnoc?
Moje myšlienky však zastavil zvonček. Kto to môže byť?
Neprítomne som sa zdvihla a prešla okolo sestry. Otvorila som dvere...
---
Moja životná zmena bola na mojich osemnástych narodeninách, aj keď mám niekedy pocit skľúčenosti, som šťastná. Dnes v deň mojich 20 narodenín som povedala svoje áno mužovi, čo ma zachránil z tej tmy.
Irónia nie? Dva roky...možno to niečo znamená. Kto vie? Necháme sa prekvapiť, dajme tomu tak...o dva roky..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár