Čo ma na tomto svete najviac baví?

Od malička mi nešlo do hlavy prečo sú niektorí ľudia len tak, bez žiadnych väčších zásluh obdarení závideniahodným supertalentom a na druhej strane existujú indivíduá, ktoré si dokážu ledva sami zaviazať šnúrky na topánkach. Vtedy pre mňa neexistovala žiadna zlatá stredná cesta. O čo horšie, vždy som trpela vnútorným komplexom, že patrím k tej druhej polovici. So závislivým pohľadom som sledovala každý diel Superstar a naivne snívala, že zo mňa bude speváčka. Čítala som knihy o Harrym Potterovi s nádejou, že jedného dňa dostanem list priamo z Rokfortu. Nič z toho sa však nestalo.

Povedala som si, že keď to neprišlo samo, musím môjmu skrytému talentu trochu pomôcť. Rozhodla som sa skúsiť, ako sa hovorí, z každého rožku trošku. Veď niečo sa už na mňa hádam nalepí.

Spievanie mi napriek mojej vytrvalej snahe nikdy nešlo. To všetci počuli. „Prečo ale neskúsiť hudobný nástroj?“ našepkával mi môj vnútorný hlas. Motivovaná a mladá (v tom čase asi šesťročná) Karinka sa pustila do hry na klavír. Naučila som sa hrať tri detské pesničky, ktoré si dodnes pamätám. Medveďku daj labku, Maličká som a Kohútik jarabý. Dúfala som, že akonáhle sa moje prsty doknú klávesov a naučím brnkať prvú melódiu, nastane ten teatrálny moment spojenia medzi mnou a klavírom. A všetko bude dokonalé. Vášeň v srdci, skrytý talent. No to neprišlo a tak som po troch pesničkách moju neúspešnú kariéru klaviristky vzdala.

Stále som si nedokázala vysvetliť, že nie som obdarená výnimočným hudobným sluchom, a tak som sa k hudbe opäť vrátila o osem rokov neskôr. Tentokrát som skúsila gitaru. Kamarát bol trpezlivý, dva mesiace mi vysvetľoval ako drevenú krásku držať a ktorú strunu chytiť, aby to ako-tak znelo. No znova som mala vysoké požiadavky. Chcela som vedieť zahrať známe melódie a zvučky bez toho, aby som sa učila tóny a noty. Len tak, podľa sluchu. A najlepšie hneď v prvý mesiac. Samozrejme, moja ambícia nebola vyslyšaná a ja som sa (už nadobro) vzdala kariéry muzikantky.

Skúšala som aj divadlo, spoločenský tanec, kreslenie a varenie. Dokonca som jednu dobu presviedčala samú seba, že moje telo je magnetické a ja dokážem bez problémov udržať lyžičky na hrudi. Všetky pokusy presadiť sa v šoubiznise mali bohužiaľ podobný osud ako moje neslávne hudobné začiatky. Postupne som sa zmierila s tým, že nikdy nebudem hviezda. Bola som len úplne obyčajné dievča spadajúce do kategórie spomínaných indivíduí bez talentu.

Už dva roky študujem v Trnave a mám pocit, že som (aj vďaka škole) svoje poslanie konečne objavila. Nedá sa povedať, že je to talent v pravom slova zmysle. Pod slovom talent si predstavujem štvorročné dieťa, ktoré bez problémov zahrá na klavíry Mozarta alebo človeka, ktorý dokáže žonglovať s desiatimi loptičkami naraz. Ja som si iba uvedomila, že je tu jedna vec, ktorá ma drží už od malička. Písanie.

Moje prvé pokusy o príbehy začali vznikať akonáhle som sa v prvej triede naučila spájať písmenká do viet. Na začiatku to boli len rozprávky. Ako sa blížila puberta, tak som presedlala na (pre ten vek typické) romantické klišé s rovnakým záverom, začala som si písať denník a dokonca iniciovala tvorbu triedneho časopisu. Po troch číslach som si uvedomila, že nemá zmysel robiť časopis len pre skupinku tridsiatich ľudí a rozhodla som sa radšej zapojiť do stredoškolského časopisu CrazyGym.

Nepísala som preto, že by to bola moja povinnosť, ale skôr preto, že vďaka príbehom som sa na chvíľu dostala do inej, na míle vzdialenej reality. A to človek občas potrebuje. Tiež to bol jediný spôsob ako si vopred premyslieť myšlienku, ktorú chcem povedať. Patrím totiž k skupine ľudí, ktorí najprv hovoria a až potom rozmýšľajú. Snažím sa tomu zabrániť, ale zatiaľ to dokážem len v písaní.

Každopádne, teraz píšem články do študentského časopisu Atteliér, starám sa o web rádia Aetter, kde som poverená prispievať článkami z akcií a informovať študentov o všetkom možnom (aj nemožnom) a nezanevrela som ani na tzv. šuflíkovú tvorbu. Možno to nie je supertalent, ktorý som sa beznádejne snažila celý život nájsť, ale baví ma to.

Ako raz Bukowski povedal: Find what you love and let it kill you. Ktovie či si vtedy uvedomil, že jeho slová sa pre niekoho stanú životným krédom.

 Denník

9 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu