Poslednýkrát sa nadýchnuť čerstvého ranného vzduchu...Prečo som si nikdy nevážil to,že som ráno vstal?
Poslednýkrát sa ponoriť do vody...Prečo som si nikdy neuvedomil,aká je krásna?
Poslednýkrát sa pozrieť na všetky fotky...Ako je možné,že som bol niekedy šťastný?
Poslednýkrát chytiť gitaru do rúk...Prečo mi nikdy jej struny nezneli ako nebeská hudba?
Poslednýkrát sa usmiať na svoj odraz v zrkadle...Prečo som si nikdy nevážil to,že som živý?
Poslednýkrát chytiť do ruky štetec...Prečo som si nikdy neuvedomoval krásu jeho ťahov?
Poslednýkrát sa zamyslieť nad rozhodnutím,ktoré som urobil...Prečo musím práve ja dnes zomrieť?
Posledný krát si prečítať všetky texty...Prečo som si nikdy nevážil čas strávený s ňou? A teraz je naveky preč...
Posledný krát pozrieť na obľúbené knihy...Prečo som si nikdy nevážil každé slovo v nich?
Poslednýkrát pozrieť na lekársku správu...Prečo to musí byť pravda?
Poslednýkrát si zaspievať...Prečo som nikdy nespieval z celého srdca?
Poslednýkrát vyjsť z domu...Prečo som si nikdy nevážil svoj najkrajší domov?
Posledný krát sa prejsť po ulici...Prečo som si nikdy nevšimol krásu zelených stromov a pestrofarebných motýľov?
Poslednýkrát ísť na most...Prečo som sa nikdy nezamýšľal nad tým,čo teraz chcem spraviť?
Posledný krát povedať : "Zbohom" a skočiť...Prečo je to také jednoduché?
Vyleziem na najvyšší pilier a zavriem oči...
Myslím na všetky krásne momenty,ktoré som prežil...
O chvíľu už nebudem cítiť tú strašnú bolesť čo mi požiera vnútro...
Nikdy som sa nezamýšľal nad tým,aká je smrť...
Dúfam,že bude rýchla a ja budem v posledných sekundách svojho života letieť ako vták...
Niekto na mňa zakričal. "Hej!Ty tam na tom moste!Zbláznil si sa?!Vieš ako je to vysoko?!" Myslel som si,že sa mi to len zdá...To predsa nemôže byť ona...Asi už som mŕtvy keď počujem jej hlas...Znie ako tá najkrajšia melódia...Jej hlas sa ozval znovu,tentoraz bližšie ku mne "Hej!Počuješ ma?Si v poriadku?"
"V tom najlepšom,lebo som tu s tebou. Myslel som si že umieranie bude ťažšie. Ani som si nevšimol,že som dopadol do vody." povedal som s úsmevom. "Vieš čo,najprv zídi z toho mosta, dobre?" povedala mi. Moje srdce pri jej hlase podskočilo. Poslúchol som. Zliezol som dolu a otvoril som oči. Čakal som,že uvidím usmiatu Lily so strapatými plavými vlasmi,ako sa na mňa pozerá jej jedinečnými modrými očami. No bol som sklamaný...Predo mnou stálo dievča čo sa črtami tváre podobalo na Lily...No vlasy mala gaštanové a oči ako čokoláda. Ale čo ten hlas? Počul som naozaj Lily alebo sa mi prihováralo toto dievča? No čo ak sa po smrti ľudia zmenia? Čo ak už nevyzerajú tak ako predtým? "Ahoj Lily!" povedal som jej s predstieranou radosťou. "Aká Lily?" dievča sa na mňa nechápavo pozrelo. "Ja niesom Lily,ale Ema. Čo si robil na tom moste? Veď si sa mohol zabiť! A prečo si hovoril o umieraní? Hádam si nechcel skočiť?!" povedala s miernymi obavami v hlase. Môj svet sa mi rozbil na tisíc kúskov a aj posledný plamienok nádeje vo mne vyhasol. Takže toto nieje Lily... Už ju naozaj nikdy neuvidím...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár