Rozospato som sa ponaťahovala a posadila som sa. -To bol ale sen.- pomyslela som si. Škoda že som sa zobudila,rada by som vedela kto to bol... A ako super vyzeral v tom bielom tričku... -Stop!- povedala som si. -Ema stop! Veď ani nevieš,či je skutočný,možno je to len výplod tvojej fantázie.- Začala som sa obliekať. Otvorila som dvere na kúpeľni a opláchla som si tvár. Po tej prebdenej noci som sa ani nečudovala,ako vyzerám. Dala som sa trochu do poriadku a zišla som dole na raňajky. Bolo po ôsmej,rodičia sú teda už dávno v práci. Otvorila som chladničku a vybrala som z nej pomarančový džús,šunku,syr a paradajky. Dala som nahriať toastovač a kým som čakala,zapla som si televíziu. Všade dávali ranné rozprávky pre deti,tak som prepla na MTV. Kým som si pripravovala raňajky,pospevovala som si. Keď som mala všetko hotové,sadla som si k stolu a vychutnávala som si ten krásny pocit voľnosti. Od dneška mám prázdniny a to znamená že sa začínajú dva mesiace v raji. Rodičia zajtra odchádzajú na služobnú cestu a ja budem mať celý dom len pre seba. Začula som cupitať malé krôčiky a o chvíľu ma zozadu chytili malé stutené rúčky. No vlastne tu nebudem celkom sama. Je tu ešte moja malá trojročná sestrička Natálka. Rodičia ju nemôžu zobrať so sebou,tak ju budem celý týždeň strážiť. Nevadí mi to,lebo moju Natálku by som nevymenila za nič na svete!

Otočila som sa a chytila som ju do náručia. "No čo drobec,ako si sa vyspinkala?" spýtala som sa jej s úsmevom. Natálka si najprv zívla a potom mi povedala: "Dobre." Videla som,že ešte napoly spí,tak som ju posadila na gauč a zakryla som ju dekou. Pustila som jej rozprávky a sadla som si k nej aj z raňajkami. "A čo si želá moja malá princezná na raňajky dnes?" opýtala som sa žartovne. Natálka chvíľu porozmýšľala a potom povedala : "Vafle s nutelou." Pousmiala som sa. "Veď vieš že vafle nemáme." povedala som. "Tak ich choď kúpiť." povedala malá. Pokrútila som hlavou nad jej vynaliezavosťou. "Nemôžem ťa tu predsa nechať samú." povedala som jej. "No tak ma zaveď k Deni,ona ma postráži,kým budeš preč. Alebo ju zavolaj sem. Prosím,ja chcem vafle." povedala mi a smutne sa na mňa pozrela. "No tak dobre." súhlasila som po chvíli. Postavila som sa a šla som do haly. Zobrala som telefón a vytočila som Denisine číslo. Po pár zvoneniach sa v telefóne ozval jej rozospatý hlas: "Haló?"
"Ahoj Deni,viem,že som ťa práve zobudila,ale potrebujem na chvíľu postrážiť Natálku,môžeš prísť o päť minút k nám?" spýtala som sa s nádejou v hlase. Denisa si niečo zahundrala popod nos no nakoniec súhlasila. "Ďakujem Deni,si poklad!" povedala som jej a zložila som. Sadla som si naspäť k sestričke. Ona sa na mňa nedočkavo pozrela. "O chvíľku tu bude." povedala som a usmiala som sa. Natálka zvýskla : "Hurá,budem mať vafle!" Zasmiala som sa nad ňou a dojedla som raňajky. Poumývala som riad a o chvíľu nám zazvonil zvonček na dverách. Šla som otvoriť a vo dverách som uvidela Denisu. Mierne rozospatú,ale aspoň prišla. Objala som ju a ukázala som na Natálku v obývačke. Denisa sa zvalila na gauč a začala s ňou sledovať rozprávku. Obula som sa a strčila som si do vrecka šortiek mobil,kľúče a peňaženku. "Ahojte!" zakričala som im z haly a zabuchla som za sebou dvere. Bolo svieže letné ráno a ja som si užívala prírodu. Do obchodu som šla cez park,v ktorom kvitli kvety všetkých možných druhov a farieb. Okolo mňa lietali motýle a bzučali včely. Pomaly som kráčala parkom a usmievala som sa. Keď som prišla až na koniec parku,otvorila som železnú bránu obrastenú brečtanom. Všetko bolo ako v rozprávke...

Až kým som nezazrela postavu,ktorá stála nebezpečne vysoko na moste. Bola mi odniekiaľ povedomá,no nevedela som si spomenúť kde som ju videla. Zakričala som :"Hej!Počuješ ma?Si v poriadku?" Z hora sa ozval chlapčenský hlas. "V tom najlepšom,lebo som tu s tebou. Myslel som si že umieranie bude ťažšie. Ani som si nevšimol,že som dopadol do vody." Nechápala som,čo to hovorí. Aké umieranie? Veď žije. A do akej vody? Veď stojíme na moste. Rozhodla som sa,že najlepšie bude,keď zíde dole a vysvetlí mi,čo tam hore robí. "Vieš čo,najprv zídi z toho mosta, dobre?" povedala som mu. On zliezol dolu s úsmevom na tvári. Všimla som si,že má zatvorené oči. Keď stál celkom pri mne,otvoril ich. Úsmev z jeho tváre zmizol. Vyzeralo to,že o niečom rozmýšľa. "Ahoj Lily!" povedal po chvíli. Nechápala som. "Aká Lily?" nechápavo som sa naňho pozrela. "Ja niesom Lily,ale Ema. Čo si robil na tom moste? Veď si sa mohol zabiť! A prečo si hovoril o umieraní? Hádam si nechcel skočiť?!" povedala som s miernymi obavami v hlase. Aj tá posledná farba,čo mal v tvári keď sa ma pýtal,sa vytratila. Chalan sa zviezol na zem a schoval si tvár do dlaní. Nevedela som čo mám robiť. Sadla som si k nemu a pohladkala som ho po pleci. Už viem odkiaľ ho poznám. Tie rifle a to vyťahané tričko...je to chalan z môjho sna! "Čo sa stalo?" spýtala som sa ho s obavami v hlase. No neodpovedal...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár