"Čo ma budíš?! Veď je ešte hlboká noc!" vybehla som na ňu. Denisa je moja najlepšia kamarátka. No niekedy má celkom nelogické nápady. Ako napríklad to,že mi volá uprostred noci.
Z telefónu sa ozval jej hlas plný energie. "Ema,to mi neuveríš! Vyjdi prosím ťa na balkón,to musíš vidieť!" povedala. "No dobre." povedala som jej a neochotne som sa postavila. Hodila som na seba župan a vyšla som na balkón. Vo vedľajšom dome stála na balkóne Denisa a niečo sa mi snažila naznačiť ústami. Ukazovala dolu na trávnik pod ich domom. Pozrela som sa tam a neverila som vlastným očiam. Na trávniku stál denisin chalan Michael s gitarou v ruke. O chvíľu začal spievať. Denisa z neho nevedela spustiť oči.
Nechápem,čo sa jej na tom zdá také úžasné. Keby ma môj chalan zobudil uprostred noci a začal by mi spievať pod bálkónom,nezdalo by sa mi to trikrát normálne. No keďže žiadneho nemám,nemusím sa báť toho,že by som prežila takýto šok. Keď skončil,zakričal na Denisu : "Ľúbim ťa!" a ufujazdil preč. Denisa sa celú polhodinu rozplývala nad tým aký je zlatý a užasný. Keď mi už začínala byť zima,zakričala som jej "Dobrú noc!" a šla som si znovu ľahnúť.
Sníval sa mi čudný sen. Bola som v parku,v ktorom kvitli voňavé čerešne. Všade boli z dreva vyrezané lavičky ozdobené nádhernými ornamentami. Kráčala som uličkou obsypanou lupeňmi ruží. Oproti mne som v diaľke zazrela nejasnú siluetu. Pomaly sme sa k sebe blížili a moja zvedavosť narastala. Keď už sme mali byť od seba tak ďaleko,aby som rozoznala tvár...Zobudila som sa. Stihla som si len všimnúť rifle a biele vyťahané tričko...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár