Celou cestou som si v hlave prehrával stretnutie s Emou. Len čo sa za ňou zabuchli dvere,znova na mňa doľahol ten zdrvujúci pocit,čo mi celé dni požieral vnútro. Ani som sa nenazdal,už som stál pred domom. Odomkol som a vošiel som dnu. Dom sa mi ešte nikdy nezdal tak veľmi prázdny,ako teraz. Bez Emy a hrejivého pocitu,čo mi jej úsmev dával som sa cítil osamelý. Vošiel som do svojej izby a otvoril som okno. Teplý letný vzduch mi takmer vo chvíli rozžiaril izbu vôňou leta. Chytil som do ruky gitaru a začal som na plné hrdlo spievať. Keď som skončil,vedel som čo musím urobiť. Vzal som do ruky mobil a vyťukal som Emino číslo. Keď zdvihla a začul som jej hlas,v tom momente sa mi po tele rozlialo príjemné teplo. "Ahoj." povedal som nesmelo. "Kto je tam?" opýtala sa zvučným hlasom. "To som ja Patrik...ééé...nemáš teraz chvíľku čas? Nedokážem byť v dome sám,všetko mi tu pripadá také pochmúrne..." vysúkal som zo seba. "Ak chceš prídi za nami do parku. Ahoj." povedala Ema a zložila. Otvoril som skriňu a prvýkrát v živote som si starostlivo vyberal to,čo si oblečiem. Dal som si trojštvrťové nohavice,biele tričko a biele conversky. Trochu som sa učesal,nagéloval som si vlasy a mohlo sa ísť. Až v polke cesty mi došlo,čo mi Ema vlastne povedala. Ak chceš,prídi za nami do parku. Za kým za nami? Netušil som,kto by tam s ňou mohol byť. Čo ak má chalana? To by som ju nemal otravovať. Veď vlastne o nej nič neviem. Kto tam bude? Nejaká kamarátka? To,že by tam s ňou mohol byť jej chalan som si nepripúšťal. Zrazu som pred sebou uvidel stánok s cukrovou vatou. Zobral som tri veľké a ponáhľal som sa do parku. Na moje prekvapenie tam s ňou nebola nijaká kamarátka,ani chalan. Odľahlo mi a usmial som sa. Veď to je...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár