Prešiel som pár krokov,no potom ma jej hlas prinútil zastaviť sa. "Počkaj! To po tom všetkom čo si mi povedal len tak odídeš?" zakričala na mňa. Pomaly som sa otočil a kráčal som naspäť. Ako je to možné? Prečo sa musí na ňu tak veľmi podobať? Zakaždým,keď rozpráva,akoby som počul Lily. Moju milovanú Lily. Sú si veľmi podobné a zároveň sú tak odlišné. Pozrel som sa jej do očí. Boli plné sĺz. Zrazu som bol zmätený. Čo som jej spravil? Rýchlo som prišiel ku nej a spýtal som sa: "Prečo plačeš?" Znelo to veľmi hrubo a necitlivo,ale na viac som sa v tejto chvíli nezmohol. Jej odpoveď ma prekvapila. "Asi som sa priveľmi vžila do tvojho rozprávania." Nevedel som,čo jej mám na to povedať. Bolo mi to veľmi ľúto. Načo som ju zaťažoval svojimi vlastnými problémami? "Prepáč,nechcel som ťa rozplakať." povedal som zahanbene. "To nieje tvoja vina,to ja som len sentimentálna citlivka. Prepáč." povedala mi. Vraj sentimentálna citlivka. Tak ja som potom chronický melancholik. "Nemusíš sa ospravedlňovať,nemal som ti to hovoriť. Asi bude najlepšie,keď už pôjdem." povedal som a chcel som už konečne odísť. No ona ma znovu spútala tým hlasom,o ktorom som si doteraz myslel,že ho už v živote nebudem počuť. "Neodchádzaj ešte! Ani si mi nepovedal ako sa voláš." Ona chce vedieť moje meno? "Som Patrik." povedal som potichu. "Pekné meno." "Vážne?" trpko som sa zasmial. "Môžem ti nejako pomôcť?" spýtala sa ma. Ako by mi už ona mohla pomôcť? Mne už nikto nepomôže... "Neviem. Asi nie. Aj tak ťa len zdržujem. Kam si mala namierené?" spýtal som sa. Nechcel som sa už rozprávať o mojich problémoch. Aj tak som sa hanbil za to,že som sa pred ňou takto zosypal. "Do obchodu. Moja malá sestrička chcela na raňajky vafle,tak som sa vybrala kúpiť jej ich." -Aké milé- pomyslel som si. Musí ju mať naozaj rada. "Môžem ísť s tebou?" spýtal som sa sa. "Aspoň ma privedieš na iné myšlienky." dodal som. "Jasné." povedala s úsmevom. Vybrali sme sa teda pozdĺž mosta na druhú stranu mesta. Nákupná časť bola plná turistov,ktorí sa nevedeli dočkať,kedy si kúpia nejaký nezmyselný suvenír. Vošli sme do potravín a Ema sa poobzerala dookola. Zobrala z regálu vafle a spýtala sa : "Chceš aj ty niečo?" Prekvapilo ma,že sa pýta aj mňa. "Nie. Nechcem ťa zaťažovať." povedal som. Ema iba pokrútila hlavou a z mraziaku vybrala dve čokoládové zmrzliny. "Ako vieš,ktorú mám najradšej?" spýtal som sa prekvapene. Trafila príchuť,sokonca aj značku. "Ženská intuícia?" povedala Ema s úsmevom. Trochu som sa usmial aj ja. Zlá nálada ma skoro opustila. "Ako to robíš,že sa pri tebe každý musí usmievať?" povedal som omylom nahlas to,čo som si myslel. "To vieš,čaro osobnosti." povedala Ema. Musel som sa nad jej vysvetlením pousmiať. Zaplatili sme a vyšli sme z obchodu. Pomaly sme sa vracali naspäť. "Kde bývaš?" opýtal som sa. Bolo to odo mňa trochu trúfalé,no už dlho som nemal takú dobrú náladu. Vlastne som sa pol roka s nikým nerozprával. "Keď prejdeme cez park,je to len pár domov na východ." povedala. "Odprevadím ťa dobre?" povedal som s nádejou v hlase. "Nemám nič proti." povedala Ema a znovu sa usmiala. Prešli sme cez park a ja som si užíval krásny letný deň. O chvíľu sme už stáli pred Eminým domom. Nevydržal som to a spýtal som sa : "Uvidím ťa ešte niekedy?" Bolo mi s ňou dobre a myšlienka na to,že sa už nikdy nestretneme bola zdrvujúca. "Dám ti svoje číslo." Kým hovorila,vytiahla z vrecka pero a napísala mi ho na ruku. "Keď budeš niečo potrebovať,zavolaj mi." povedala a znovu sa usmiala tým nezameniteľným úsmevom. Zrazu ani neviem,čo ma to pochytilo,možno to bola tá strašná podoba,objal som ju. Objatie mi po tom všetkom pripadalo,ako liek. Keď som si uvedomil,čo som to spravil,rýchlo som ju pustil. "Prepáč." povedal som. Ako som sa mohol nechať takto uniesť? Veď ju vôbec nepoznám. A predsa sa mi zdá,akoby som ju poznal celý život. "Neospravedlňuj sa. Chápem ťa. Po tom všetkom čo si zažil...Určite si potreboval objatie. Za to sa nemusíš hanbiť." povedala mi a tentoraz ma objala ona. "Vieš Ema," začal som. "niečo som ti nepovedal." "A čo také?" spýtala sa. "Veľmi sa podobáš na Lily. Tá tvár,ten úsmev,ten hlas... Tým všetkým mi ju pripomínaš..." Tak. A bolo to vonku. "Myslela som,že to bude niečo také,keď si ma nazval Lily." povedala smutne. "Necháp ma zle,nepovedal som ti to všetko len pre to,že sa na ňu podobáš." povedal som. "Pol roka som sa s nikým nerozprával a všetko som dusil v sebe. No ty si bola ku mne taká milá,že sa niečo vo mne zlomilo a proste som ti to všetko musel povedať." Usmiala sa. "Neboj sa. Nehnevám sa. Tak keď budeš niečo potrebovať cinkni. Tak zatiaľ ahoj." povedala a vošla dovnútra. Ja som sa pobral naspäť domov...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár