Vyhrať rozchod

Sestra rozišla s frajerom. Alebo on s ňou. Vlastne neviem a je to jedno. Viem len, že napriek tomu, koľko spolu boli, jej trvalo desať dní, kým sa z toho dostala. A to sa sťažovala, že to malo byť len sedem.

„Myslela som, že ako psychologička budeš skôr zastávať nejakú teóriu ako ´smútok má svoj čas´, alebo tak.“
„Veď má. Ale ja radšej hovorievam, že smútok má svoju dávku.“
„Dávku?“
„Áno. Veď koľko smútku je primerane smútku vzhľadom k situácii? Dosť a ani o chlp viac. Aj ked asi by sa to dalo nazvať aj časom, ale dávka mi príde viac ako... niečo presne vymerané.“
„To znamená?“
„Hm... mať čas na smútok znamená nesiliť sa, nepotláčať svoje pocity a nehrnúť sa do niečoho, na čo zatiaľ nemáš. Neznamená to dopriať si čas na smútok, pretože máš teraz predsa právo, byť nešťastná. To je hlúposť. V určitom momente musí byť koniec a ty musíš smútok utnúť a ísť ďalej. Inak prepadneš nezmyselným depresiám. To je tá dávka.“
„Minula si už tú svoju?“
„Ja to beriem tak, že dávka je len ten hlavný žiaľ. Aj keď ho prekonáš, odozvy spomienok v tebe ostanú a smútok ťa bude prepadávať. Ale to je niečo iné, ako konštantný pocit nešťastia. Takže to nerátam k dávke.“
„Geniálne chladné.“
„Vôbec nie. Vieš, koľko ľudí sa zbytočne utápa vo veciach, ktoré mali byť dávno ukončené? Je napríklad normálne, smútiť rok za vzťahom, ktorý trval tri mesiace?“
„Asi nie.“
„A predsa sa to deje.“

Silvia teda vyčerpala svoju dávku, aj keď sa naším rozhovorom nevysvetlilo, prečo ju ona má tak extrémne nízku, ale čo Richmond? Ako on prežíva rozchod? Ako on prežíva vlastne hocičo?

Nejak som síce nemala potrebu to zistiť, ale osud mi prihral do cesty JEHO. Pozerala som si v secondhande číňany a ON stál o uličku vedľa, vyberajúc si šatku. Na nose okuliare, na hlave káble, na tvári výraz slniečka na hnoji. Sklamem vás, ON nebol žiaden nový môjho srdca šampión, bol to Vlk, Richmondov brat. Zbadal ma a usmial sa ešte viac.

„Čau.“
„Čau.“
-nasledujú nejaké nepodstatné zdvorilosti-
„Hm, a... čo sestra?“
„Vyčerpala svoju dávku a bojuje s odozvami.“
„He?“
„To je jej terminológia. Proste je už pri dozvukoch.“
„Už? Fíha...“
„Čo brat?“
„Ani neviem. Tak vieš, aký je... ale povedal by som, že smútok už prekonal a teraz sa snaží...no, vyhrať.“
„Vyhrať? Čo vyhrať?“
„Rozchod,“ povedal, akoby to bola samozrejmosť.
„Ako sa vyhráva rozchod?“ spýtala som sa, hoci mi hneď napadlo, aká asi bude odpoveď.
„Tým, že si niekoho nájdeš skôr, ako ten druhý.“
„To snád nie...“
„Ja viem.“

Tak som došla na rozšírenie Silviinej teórie: utápať sa v smútku síce nie je nič pekné, ale stále je to lepšie, ako sa zúfalo snažiť nájsť ľudskú záplatu.

A dnes som nudná a nič vám neprinášam, ale možno to raz bude dobrý úvod, keď sa k tomu budeme spätne vracať, až niekto z nich vyhrá. Sakra, nakazila som sa tým, fuj!

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu