Nie som ten typ človeka. Radšej budem trpieť akoby mali trpieť ostatný. Alebo by som ich sklamala - toho sa bojím asi najviac.
Raz mi niekto - starká alebo niekto iný z mojej rodiny - povedal, že keď som bola malá, tak by mi rodičia zniesli aj modré z neba. Bola som - vlastne určitym spôsobom stále som - rozmaznaná. Viem to a poriadne si to uvedomujem, lenže nejde to zmeniť, len tak. No, ja to neviem. Nemôžete zmeniť niečo, čím ste už veľmi dlho. U mňa celý život.
Lenže aj tak, nemôžem zabrániť pocitu, ktorý mám v sebe keď niečo zlé urobím, alebo niečo skrývam. Či zradím...alebo keď si chcem len presadiť svoj názor.
Cez toto leto som mala jednu veľkúúú hádku z mojim starkým. Bolo to naozaj hrozné. Ja som chcela ísť domov a on chcel aby som zostala u nich, lebo to je môj domov. Hm... lenže môj domov je tak tu, kde teraz som. Pri rodičoch.
Plakala som a kričala, odvrávala a on?! Iba sa smial. Teraz to znie divne.
Vyhrážal sa mi, že keď tam neostanem tak už nie som jeho vnučka - či niečo také, úplne si to nepamätám, lebo som v tú noc spala iba 3 hodiny.
Bolo zo od neho dosť podlé, ale ja som tam musela ostať, lebo som mala taký pocit.
Raz - ešte cez školský rok - bol kamarát v nemocnici (dostal epyleptický záchvat a ja som bola pri ňom, keď sa to stalo). Bola som tak na dne, že som mu nemohla ani pomôct a skoro som sa tam rozplakala - a ja neviem plakať pred ostatnými. Ešte v ten deň som mu o pár hodín neskôr volala, lebo som to už nevydržala. Bol v pohode. Smial sa a hovoril mi aby som si nerobila starosti. Aj tak som si robila a dokonca i na druhý deň v škole. Po škole som išla za ním aj s tromi kamarátkami - Slečna L.,Slečna M.a Slečna V.
Keď som ho videla na posteli, iba som o krok ustúpila a cítila som, že budem plakať. Proste som nemohla. Bola som rada, že je v poriadku. (Keď si predstavite, že sa vás kamarát ešte deň pred tým zmetal v kŕčoch a ... ach) Celý čas som ho nespustila z očí a ak išiel niekam, musela som ísť s ním, alebo hocikto iný.
Neskôr, keď som bola doma a bol večer, cítila som sa sama. Bola som zúfala a tak som zobrala žiletku a s revom som si rezala ruku (rameno, aby to nebolo vidieť, keby hej a niekto by sa pýtal, povedala by som, že som sa niekde oškrela).
Slečna L. to zbadala, tak som jej to povedala. Čo mi na to ona povedala? Že to vyzerá akoby som sa rezala. Po niekoľkých dňoch som to aj priznala. Jej hovorím skoro všetko, ale iba keď sme samé a máme spolu taký dôverný rozhovor. Veď sa narodila v ten istý deň - niekedy ju beriem ako sestru, dvojča.
Týmto posledným príkladom som chcela povedať, že by som nemohla dopustiť aby sa Slečna L. alebo iný z mojich priateľov, kvôli mne trápilo. Preto som si rezala rameno a nie zápästie.
Viem, že to nie je správne, ale keď sa cítim sama - akoby nebol jediný človek, ktorý ma má rád an tomto svete - nemôžem tomu zabrániť.
Samozrejme, že to nebolo prvýkrát a nebude to posledný. Áno, odvtedy som to neurobila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár