Nič si nepamätám a okolo mňa sa rozprestiera tmavý les. Všade samé stromy a kríky, príliš veľa zelene na vkus mestského chlapca. Potulujem sa po neexistujúcom chodníku, akoby ma dopredu ťahala nejaká neznáma sila, ktorá presne zadáva môj smer.
Pomedzi listy začína presvitať tlmené slnečné svetlo. Ako žiara nakonci tunela. Pridám do kroku s túžbou vypadnúť z tohto miesta čo najrýchlejšie sa dá, až sa pri tej dychtivosti potknem o koreň stromu.
Ako tak ležím v hline a z úst mi srčia nadávky všeho druhu, len prudko zdvihnem hlavu s úmyslom čo najrýchlejšie vstať a zaseknem sa uprostred pohybu.
Ležím na kraji lesnej čistinky, bezpečne skrytý v tieni stromov.
Zrazu zbadám ju! Rovno pred mojimi očami.
Leží vo vysokej tráve, ktorá ju jemne šteklí na nahých chodidlách.
Nad jej hlavou sa vznáša nekonečná modrá obloha bez jediného mráčika a presne v jej strede žiari Slnko.
Jeho lúče rozjasňujú jej husté vlasy, ktoré nadobúdajú medový nádych. Má ich rozprestrené okolo hlavy, tak ako som si vždy predstavoval Šípkovú Ruženku počas jej dlhého spánku.
Vyzerá akoby tiež spala. Leží celkom nehybne, človek má dojem, že ani nedýcha. Len jemný pohyb jej hrudníka dokazuje, že ešte žije.
Pôsobí ako z iného sveta. Niečo také som ešte nevidel. Pokojne si leží medzi sedmokráskami, ktoré sa jej motajú okolo rúk. V letných šatách pôsobí, ako víla. Všimol som si, že okolo zápästia má ovinutý venček z kvetov.
Je nádherná. Úplne ma očarila. Až mi prebehol mráz po chrbte.
Opatrne sa pomrvím a obzriem sa okolo seba. Vidím čistinku plnú života. Drobné mravce a rôzne chorbáky lozia po steblách trávi. Vtáci štebocú niekde vysoko v korunách stromov. Vdialke počuť zurčať potok. Vietor sa naháňa v lístí. Včely poletujú z kvetu na kvet. Celý les akoby rozprával nejaký tajný príbeh.
A uprostred toho celého je ona. Pôsobí, akoby sem patrila odjakživa.
Pozriem sa na seba a cítim sa ako votrelec, v špinavých džínach a roztrhnutom tričku kazím atmosféru tohto miesta. Tejto krajiny zázrakov, kde človek akoby zabudol na všetky starosti. Tu už len očakáva, kedy spoza kríku vybehne trpaslík a oblohou sa preženie trojhlavý drak.
Dievča v tráve nečakane otvorí oči. Má ich výrazne zelené. Také nezvyčajné. Zahľadí sa do Slnka, pomaly si sadne a pootočí sa. Rýchlo kontrolujem, či som dostatočne skrytý, no už je neskoro. Naše pohľady sa stretnú, jej červené pery sa roztiahnu do širokého úsmevu, moje telo znehybnie. Pokýve na mňa rukou, akoby ma volala.
Vstanem a spravím prvý krok, ktorý ma od nej delí. Zrazu ostane všade tma. Po chvíli sa prebudím a zisťujem, že ležím uprostre lesa.
Neviem, kde som. Neviem ani, ako som sa sem dostal.
Nič si nepamätám. Mám len pocit, že už som to raz zažil...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár