Pri výbere plavárne mali tri možnosti 10,25 a 50 metrový bazén. Rozhodli sa pre strednú voľbu, dvadsaťpäťmetrový bazén niekde na Záhorí. Ako správni turisti šli po vedľajšej ceste a späť môžu ísť diaľnicou, bude už tma a skôr budú na hoteli. Cesta viedla okolo pekne žltých a zelených polí. Cez pár dedín, popri artézskej studni, dvakrát nadjazdom križovali diaľnicu a raz koľajnice. Počas celej cesty prešli dvoma semaformi pričom na druhom odbočili doľava. To už videli športovú halu pomenovanú po drobnom ovocí.
Šatňa bola plná ľudí rôznych vekových kategórií preobliekajúcich sa do plaviek. Xi-ju si ich letmo prezrel, nečakal, že chodia plávať aj dôchodcovia, vôbec neboli zničení vekom akoby čakal, vyšportované telá hovorili o správnej životospráve a aktívnom živote. Boli tam aj jeho rovesníci, podľa odhadu asi futbalisti, živo diskutujúci o včerajšom zápase. Najviac ho prekvapilo ich nehanblivé správanie, úplne v pohode rozprávali aj napriek tomu, že na sebe nič nemali. Čítal predsa o konzervatívnej stredoeurópskej spoločnosti a puritánstve, ktoré bolo miestnym vštepované komunistickou vládou pár desaťročí. Že takto správajúci sa ľudia boli označovaní za úchylákov a dokonca aj väznení.
Príchodom ku skrinkám a po prehodení pár viet v západočínskom dialekte, ľudia okolo stíchli. Začali riešiť nečakaných turistov v domnienke rečovej bariéry, uvoľnene rozprávali o čínskych študentoch, akoby tam ani neboli. Zo začiatku rozprávali o ich oblečení, ktoré ani zďaleka nebolo typické. Značkové košele, športové saká, kárované nohavice, rifle, kravaty. Módnu prehliadku doplnili nezvyčajné účesy, štýlové okuliare a decentné, ale veselé správanie čínskych študentov. Jeden z futbalistov spoznal Xi-ju-a. Okamžite kamarátov informoval o jeho vystúpení na známej celoeurópskej hudobnej televíznej stanici. Nato sa ozval jeden z aktívnych dôchodcov, neviem, či nie ich tréner. Spomenul ako ich nedávno videl v TV relácii, televízie so sídlom na Záhorí. Relácia bola zameraná na horných desaťtisíc. Čínsky študent tam niečo hovoril čistou slovenčinou v spoločnosti významných ľudí v odbore cestovania a medzinárodných vzťahov. Bolo to interview z recepcie Čínskeho veľvyslanca v Čechách.
To už boli čínski študenti zoblečení, keď futbalista vyzval Xi-ju-a, aby niečo zatancoval. Xi-ju sa najprv zdráhal “…bez hudby je to dosť problém” ešte červený od nečakanej pozornosti domácich. To už futbalista vyťahoval CD prehrávač, pôvodne pripravený na večerné tancovanie v parku. Prvé tóny skladby sa mu pozdávali, neodolal možnosti predviesť, čo vie. Po krátkej šou ukončenej potleskom a sprchou sa konečne dostali do bazéna. Plávanie striedali s rozprávaním. Xi-ju celkom zabudol na vyčerpanie z doobedia. Ostatní čínski študenti nevedeli pochopiť, kde sa v ňom berie toľko energie. Poniektorí ledva došli tých pár krokov a on si pokojne tancuje a pláva. Pár dĺžok bazéna uvoľnilo aj ich svaly na nohách, maratón efekt však ostal. Xi-ju spočiatku robil tlmočníka, čo je trochu náročné pri debate toľkých ľudí. Tak sa spýtal či vedia anglicky, kladnou odpoveďou sa problém vyriešil. On ostal pri slovenčine, lebo ten chalan, čo ho spoznal, sa učil nemecky, anglicky rozumel len slabo. Volal sa Peter trénoval neoficiálne s miestnym FC a popri škole si chodil zarábať ako útočník v nenápadnom rakúskom futbalovom klube. Mal už vlastné auto, pár ročnú Lanciu s príjemným športovým zvukom motora.
Futbalisti pozvali čínskych študentov na večerné tancovanie v parku, nešlo o spoločenské tance samozrejme. Súhlasili, aj keď chodili ako klub invalidov. Môžu sa ísť aspoň pozrieť.
Cestou sa Peter nečakane spýtal Xi-ju-a či by nechcel vidieť niečo špeciálne. Xi-ju súhlasil, čo by ho tak ešte mohlo prekvapiť…
+ + + + + +
(po gramatickej korekcii)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár