Vyšli sme von a po tme sme niekam mierili. Vyzeralo to ako auto.
-Nie,- nadhodil si ma.
-Auu,- zastenala som.
-Ešte vydrž. Za chvíľu sme pri aute a únos ti bude príjemnejší,-
-No vďaka. Najprv mi povieš, že ideš preč a ani sa nerozlúčiš, potom sa pri mne zjavíš ako duch, pre istotu mi nepovieš nič a trepeš ma po tme bohvie kam,- začala som sa sťažovať, zatiaľ čo sme prišli k Frankovmu tmavému BMW.
Tam ma zložil a oprel oň.
-Chcem ťa znásilniť. Už si spokojná?- povedal mi pokojne.
-Strašne vtipné,- podotkla som ironicky.
-Ale ja to myslím vážne,- sklonil sa ku mne a začal ma bozkávať.
Rukou mi vošiel pod tričko a druhou mi okupoval zadok. Toto mi chýbalo! A chýbať aj bude!
-Fajn a teraz si nastúp do auta,- prestal.
Urazene som si zložila ruky na prsia.
-A neurážaj sa,- dal mi pusu na pery a otvoril dvere na strane spolujazdca.
Nastúpila som mlčky dnu a zatresla za sebou dvere. Franky sa premiestnil na druhú stranu a aj on nastúpil.
-Zapni si pás,- strčil kľúč do zapaľovania.
-Sue, prosím,- vzdychol si a nahol sa, aby mi ho zapol sám, lebo ja som naďalej urazene a mlčky pozerala dopredu.
-Dennis bude na mňa asi nahnevaný, čo?- prerušil ticho.
-Sue, všetci budú na mňa naštvaní ak ti to prezradím,- zovrel volant.
-No dobre. Pripravili ti rozlúčkovú párty,- povedal mi nakoniec.
-Na jednej som práve bola,- odvrkla som.
-Môžem to otočiť ak chceš,- navrhol.
Ovládal sa.
-Nie,- nechcela som riskovať, že by sa tu na šmyku otočil, lebo on toho schopný bol.
-Tvár sa, že si prekvapená, keď vojdeš dnu, okej?- venoval mi krátky pohľad.
-Platí,- zamumlala som.
Chcela som s ním byť sama, hlavne teraz, keď sa tu objavil a nemala som vôbec chuť sa zabávať. Dnešný deň mal byť pohrebným dňom a oni mi chceli urobiť presný opak. Ešte som sa mala aj tváriť nadšene!
-Netvár sa ako keby si šla na popravu. Oni sa naozaj snažia,- pozrel znovu na mňa.
-O to tu nejde,-
-A o čo? Neveríš vzťahom na diaľku?- zrejme o tom rozmýšľal aj on.
-A bude to vôbec vzťah? Kedy sa najbližšie uvidíme? Kedy si dáme pusu? Kedy sa objímeme?- spýtala som sa ho.
-Budem za tebou chodiť raz do mesiaca. A ty prídeš cez prázdniny, lebo chalani by mi to neodpustili,-
-A čo tvoje koncerty?-
-To sa nejako spraví,- argumentoval.
-Frank, myslím...- nadýchla som sa, lebo som musela pozbierať všetku odvahu na to, čo som sa mu chystala povedať.
-Nemôžeš mi tie kopačky dať až zajtra?- prerušil ma tichým vyrovnaným hlasom.
To ma bolelo. Naprázdno som prehltla a v očiach sa mi objavili slzy.
-Fajn,- vysúkala som zo seba.
-Ďakujem,- znovu zovrel volant a šliapol na plyn.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
hereiam
24. 6.júna 2010 22:50
fuuuu....nemám rada takétok konce
Napíš svoj komentár