Z tohto dôvodu nemám rada Vianoce. Nieže by som ich nemala rada, ale už to nie je o tom, že sme na seba milý a všade cítiť lásku. Neteším sa už na Vianoce ako to bolo kedysi a dokonca môžem povedať, že už nevidím ani zmysel toho prečo by sme na Vianoce mali byť na seba dobrý a iný čas roka to už nie je také podstatné. No v tomto už zjavne nevidia zmysel ani moji rodičia a preto sa už
ani nesnažia na nás byť milý.
Uznávam, že to je z väčšej časti moja chyba, ale aj chyba mojich rodičov. Je mi ľúto, že rodičom nemôžem vysvetliť isté veci a to z toho dôvodu, že oni to vysvetlenie ani nechcú počuť, pretože majú svoju pravdu. Takže v priebehu týždňa sa zo mňa, v očiach mojich rodičov stala kurva, feťák a pijan bez budúcnosti.
Ja si uvedomujem, že robím veľa chýb a že si zaslúžim vynadať, ale všetko má svoje hranice. Som dospelý človek a teraz ma už len ťažko môže zmeniť niekto iný ak to nieje moja vôľa. Mám už vlastné predstavy o živote, vlastné záujmy, kamarátov a tiež sa potrebujem odreagovať. Hoci opiť
sa do nemoty 23.12. bolo asi trochu veľa. Napriek tomu si myslím, že som si skôr zaslúžila prehovoriť do duše ako toľko kriku a nadávok a bolo by to aj efektívnejšie.
Pokazila som Vianoce nielen sebe, rodičom ale čo ma najviac mrzí je to, že som ich pokazila môjmu bratovi. Mám ho strašne rada a preto mi je ľúto, že musel prežiť takéto Vianoce. Plné hádok, obviňovania sa, zákazov, príkazov, bezohľadnosti, zlej nálady, kriku a nadávok. Také Vianoce, kde na Štedrý deň povie mama, že sme všetci debily, brat, že by mu bolo lepšie aj samému v Prahe a samé nadávky samozrejme. Takto vyzerali moje Vianoce.
Mám 19 rokov, sklamala som rodičov vo všetkom v čom som len mohla, vyhodili ma zo školy a vodičák zrejme tiež neurobím, preto som sa rozhodla, že si nájdem prácu, podnájom a odsťahujem sa. Rodičom nebudem liezť na nervy, ja budem mať slobodu po ktorej túžim a budem sa starať sama o seba, budem nezávislá, robiť na seba a keď budem mať dosť peňazí, urobím si externe aj vysokú školu a dokážem všetkým, že sa o seba viem postarať aj keď to bude ťažké a s možnosťou, že to nezvládnem, ale budem sa snažiť. Svoj život si chcem zariadiť po svojom. Ja si proste neviem predstaviť, že by sa ešte malo zopakovať niečo podobné ako naposledy-mama mi postrhávala plagáty v izbe, povyhadzovala veci ktoré nejako súvisia s mojimi kamarátmi, prehľadávala notebook a povymazávala mi textové dokumenty, fotky, hudbu, knihy... Proste všetko čo sa jej nepáčilo. A to, že odvtedy nemám mobil, lebo mi ho vzala je samozrejmosť.
Som nahnevaná a sklamaná. Rovnaké pocity asi musí mať aj ona zo mňa. Napriek tomu, si myslím, že jej reakcie boli prehnané- som dospelá a ako mi aj brat povedal na toto nemá právo aj keby som neviem čo urobila. Mojej mame sa nedá veriť, rovnako to povedal braček, keď skonštatoval, že ona má vždy svoju pravdu a vždy bude človeka presviedčať o tom čo sa jej hodí aj keď vie dobre že to nie je pravda alebo sa to nestalo. Človek ju musí brať s obrovskými rezervami. Lezie mi už na nervy, že v 19tich rokoch mi idú zakazovať chodiť vonku všeobecne, stretávať sa s kamarátmi, vezmú mi mobil a zakazujú aj internet. Takto ja proste žiť neviem a dlho ani nebudem. Moje opatrenia boli asi také, že hneď po týchto výstupoch som si hneď dala notebook na heslo, začala hľadať prácu a písala na niekoľko inzerátov a samozrejme som si začala hľadať aj podnájom písala som nejakým ľuďom, kde by som sa nasťahovala ako spolubývajúca ale najviac by mi vyhovovalo ak by sme s kamarátom si našli 2 izbový byt do 7000sk na mesiac a každý mal jednu izbu. Žila by som aspoň s niekým koho poznám ale zohnať taký podnájom je dosť ťažké. Dúfam, že niečo také nájdeme.
Aspoň v tomto chlapcovi mám oporu, som veľmi rada, že ho poznám, lebo s ním viem zabudnúť na to, že mám nejaké problémy, mám ho rada a viem, že aj on mňa aj keď neviem do akej miery. Moji rodičia ho nepoznajú, no napriek tomu ho neznášajú, pretože nemá vysokú školu. Vždy mi kazili moje vzťahy aj keď s týmto chlapcom ani neviem aký máme vzťah no viem, že aj keď sa to rodičom nepáči ja ho mám rada a budem sa s ním stretávať bez ohľadu na to, či sa im to páči alebo nie. Mrzí na akurát to, že už sme sa vyše týždňa nevideli a moc mi chýba-tak ako aj ja jemu. Nehovoríme si sladké rečičky o tom ako veľmi sa ľúbime ani sa nedržíme za ručičky stále a aj napriek tomu nám zaleží na sebe. Keď chceme byť spolu tak sme, keď na seba máme chuť urobíme to po čom túžime a keď nie tak nie. Mám rada chvíle s ním, pretože keď som doma mám pocit, že som jediný a najväčší problém v živote mojich rodičov, pri ňom viem, že ma má rád a že ma neodsudzuje kvôli ničomu, čo som urobila alebo povedala. A vie ma aj stále trošku potešiť či už objatím, pusou alebo keď mi povie, že som jeho anjelik to ja mám veľmi rada
Pretože po tom, čo mi urobil môj posledný chlapec s ktorým som strávila 17 mesiacov a dve mesiac mal okrem mňa ešte ďalší vzťah a po tom čo vidím doma a u ľudí v mojom okolí mi bude trvať ešte asi veľmi dlho než začnem komukoľvek dôverovať s výnimkou Katky a Janky.
Napriek tomu, že to bol dosť hlúpy nápad opiť sa do nemoty deň pred Vianocami, predsa len to bolo na niečo dobré. Aspoň som sa mohla presvedčiť o charaktere niektorých kamarátov. Je síce pravda, že si to nepamätám, ale viem, že mám natoľko dobrých kamarátov, že ma nenechajú len tak sa váľať na zemi a postarajú sa o mňa, odnesú ma domov a znesú si aj nadávky mojich rodičov, myslím, že to vypovedá o charaktere týchto ľudí a viem, že keby boli taký všetci tak by som sa v živote nemala čoho báť, pretože by som sa vždy mala na koho obrátiť. A to nehovorím len o situáciach keď sa opijem, ale práve pri takýchto maličkostiach sa človek dozvie o charaktere ľudí najviac.
Posledný mesiac resp. posledné tri týždne môžem zhodnotiť s kľudným svedomím ako najhoršie v mojom živote, stratila som toho veľmi veľa, veľa ľudí sklamalo mňa, veľa ľudí som sklamala ja, ak by som sa preniesla o par veľa rokov dozadu, keď som bola ešte na základnej škole, viem, že pod návalom toľkých problémov čo mám dneska, by som sa asi pokúsila o samovraždu, teraz mi to ani nenapadne. Mám rada život, som rada, že môžem byť na tomto svete aj keď je pekne skurvený a ľudia sú na seba odporný, chcem žiť dokonca. Nechcem sa ukrátiť o nič pekné, lebo aj keď mám teraz dosť zlé obdobie, nemôže trvať večne. Chcem si svoj život zariadiť podľa seba a toto musia pochopiť aj moji rodičia. Potrebujem voľnosť a slobodu. A aj keď si život pobabrem, bude to moja chyba a nebudem môcť nadávať nikomu inému len sebe, no viem, že to prijmem lepšie, ako keď mi ho pokazí niekto iný.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár