Faunická spoveď

Si ako sláčik
v mravčosť prírody,
...predsa sa miesi fliačik...
Koľká to grácia!
Keď držím vlajku,
na úpätí mňa a teba,
ani len potúch niet
či búrka nevezme ma.

Vzala si mi kolovrátok,
načala inú z tých našich chvíľ,
zatiaľ čo zo zeme prašivej
zdvihal som neznámu byľ.
Začalo pôstne obdobie, čas na smútok.

Hrali sme hru,
tys tančila, ja zvádzal inú,
hoci...
na tebe zastali moje neúprimné oči.

Z piesku som staval
nebový dom pre nás,
áno,
i tvoja fontána, fenikel a iné...
Z okna, keď perami prebudil ťa ráno.

Čo je priadka? Kto to je?
Tá umelkyňa nití, jemnoty...
Čo je všetko?
Keď bez teba necítiť chuť krasoty...

Princeznička má,
s bielou ľaliou vykladaná
do vlasú ako drzá kra,
ako tá slza prvosienky do kalichu zozbieraná.

Je to zle.
Myslieť či myslíš,
na mňa, či len na kúsok z môjho ja.
Žiť v nevedomí a domienke...
Paradoxovať.
Smiať sa cez dáždnik tienistý.
Si môj smútok najradostnejší.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu