List o kvapkách

Moja drahá Dolores,

som zdaním.

Reflexiou na stene, odrazenou od zrkadla, ktoré je odrazom hmotnejšej skutočnosti. Napokon ale: Ja neverím v determinujúce kvality príčiny a následku. Inými slovami: Na začiatku mohol byť pokojne i koniec. To, čo je teraz v mojom vnútri mohlo byť pokojne ploditeľom počiatočných okolností, ktoré ma stvorili. Keď som do seba prijal určujúci princíp dokonalejšie, ako to, čo ma navonok určilo, som ja skutočnejší, a determinujem zdanlivo determinujúce.

Osud je formou moci a ide oboma smermi.

Celý svet je zdaním. ľudia sú odrazmi hladiny vody na sklenenej streche, ktorá otvára očiam prázdnotu (a oči jej). Všetko začalo v Priepasti a všetko sa do nej navráti. Prijal som ničotu do srdca a rozkladám bytostne všetko, čoho sa dotknem. Paradoxne mocniem lebo čím viac vecí padne do Priepasti, tým viac rozďaví ústa. Jediné čo neprehltne je bytie samotné: a to je pravda, ktorú kreujeme ničením. Jednoduchosť. Integrita. Malá jednotka na limbe nula, ktorej jedinou vlastnosťou je súcno samotné. A tak, akokoľvek milujem Priepasť, viem, že v konečnom dôsledku nie je skutočnou.

Sníval sa mi sen. Bola si v ňom, moja drahá Dolores, ale bol príliš bolestivý, aby som ti o ňom mohol s pokojným srdcom napísať... A bol som v ňom aj ja... videl som sa zvonku. Hlavu som mal rozbitú na črepiny, a tie neúplne poletovali v čiernom mraku a občas dokopy pripomínali moju tvár. Len oči boli fixné... Dve biele svetlá, fixne vedľa seba na jednom mieste. Moje ruky boli, ako z tých starých snov o kábloch... prederavené a pretkané tenučkými rúrkami kovu, chytené v miliónoch všadeprítomných zásuviek. Zvyšok tela menil podobu. Ohýbal sa, nadúval a chudol. Niektoré časti sa hýbali tak rýchlo, že boli ako šmuhy. Ako som povedal: Bola si tam. Plakala si a tvoje slzy mi cez hadičky boli vstrekované do ciev.

Teraz ležím na posteli a nechávam si po jednej ruke roztekať kus inteligentnej plastelíny. Okolitý svet si môj záujem vie v poslednej dobe udržiavať len po krátke periódy času. Prebudili by ma tvoje slzy do prepojenia? Kedy sa rozbije moja duša úplne, len aby bola celistvá v mraku... s črepinami identity, obehujúcimi okolo singulárneho chladného zraku?

Milá Dolores... plač pre mňa spoza závoja tvojej skutočnosti... Či niekedy ucítim tvoju prítomnosť alebo nie... vždy budeš mnou kolovať v slaných bolestivých kvapkách. Amori finem tempus, non animus facit... ale my čas nepoznáme.

Semper fidelis,

Zerum Unus

 Vyznanie

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu