Archa (II.)

Stála tam, v dlhej chodbe ohraničenej ďalšími klietkami a pozerala do jednej z nich. Keď som sa prebral, ona ešte spala a za celý ten čas čo som tu, sa ešte neprebrala. Až doteraz. Mala dlhé čierne vlasy, bola veľmi štíhla a o trochu nižšia odo mňa. Mala na sebe podobnú bielu kombinézu, akú som mal aj ja. Vyzerala ako mnohé iné ženy na Zemi, no zároveň mala v sebe niečo viac. Nevyzerala, že má strach, skôr pôsobila dojmom, že je fascinovaná tým čo vidí rovnako, ako som bol aj ja.

Nevšimla si ma. Stále pozerala na zvieratá za sklom. Boli to tigre. Pili z malého jazierka a ležali jeden pri druhom. Nezdalo sa, že si všimli ženu stojacu neďaleko od nich. Pomaly som kráčal k nej a aj napriek tomu, že moje kroky bolo jasne počuť, neotočila sa. Prehovorila, až keď som bol tesne za ňou.

„Vedela som, že si tu. Vždy sú tu dvaja“, povedala a otočila s tvárou ku mne. Mala nádherné šedé oči a usmievala sa na mňa. „Je to ako vo sne, no viem, že je to pravda.“
Vedel som, že by som mal niečo povedať, no nemohol som.
„Čo myslíš, prečo miestnosť, v ktorej sme boli my, nebola zamknutá? Vedeli tí, ktorí nás sem dostali, že sme inteligentné bytosti?“
„Ak je to tak, hanbím sa za našu inteligenciu“, povedal som. Niečo takéto by ľudia nikdy ani len nevymysleli a už vôbec by to nedokázali uskutočniť. Možno tak za tisíc rokov. Predstav si, ako musia byť popredu stavitelia tejto archy.“
„Archa? Výstižné pomenovanie“, povedala a usmiala sa.
„Myslíš, že chcú znovu vytvoriť svet, v ktorom sme žili“
„Neviem a nič nechcem viac, ako zistiť cieľ tohto všetkého, dokonca ani to, aby naša planéta znova existovala a my by sme na nej ďalej pokojne žili. Vždy ma fascinoval vesmír a zaujímalo ma, či je tam, v tej obrovskej diaľke inteligentný život. Odpoveď na túto otázku máme na dosah a ja tú šancu rozhodne nechcem premárniť.“
„Zaujímavá úvaha, no súhlasím s tebou. Poď za mnou. Kým archa dosiahne cieľ svojej cesty, poďme si obzrieť všetky tie nádherné zvieratá, ktoré na Zemi žili. Videla som tu aj morské tvory, ktoré sa nedajú označiť inak ako príšery, no viem, že sú zo Zeme a nie zo žiadnej inej planéty.“
„Viem, videl som to isté. Možno si prišla do tej chodby len chvíľu po tom, ako som ja odišiel. Hmm, zvláštny pocit.“

Za celú dobu čo som tu, som necítil strach, ale bol som sám a to ticho, ktoré tu vládlo, ma mučilo zo všetkého najviac. Teraz už nie.

Spolu sme vošli do chodby, ktorá sa ničím nelíšila od tých, ktorými som sám prechádzal celý čas. Ten pocit však bol iný. Pocit, že vedľa mňa niekto je.

Že nie som sám ...

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu