že kričím v preplnenej miestnosti,
no nik hlavu nedvíha...
Viem, majú svoje starosti.
Rozmýšľajú, boja sa
o svoje rodiny a lásky.
Je to smutné vidieť -
- takí mladí a už majú vrásky!
Mám taký pocit
žiadam o pomoc asi nadarmo.
Nik si ma nevšíma...
Veď dnes už nič nie je zadarmo!
Treba na to čas a čas sú peniaze.
Tuším sme podľahli zlej nákaze...
Kam sa podeli ochota, ľudskosť, súcit?
Musím byť ticho, nemám to právo.
Ale kto ho vlastne má? To právo súdiť?
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lalka
11. 10.októbra 2008 22:32
Boh. Ale vlastne súdia všetci. Je to o tom vytvoriť si názor. Nesmieš však odsudzovať. Niekedy mám pocit, že si protirečím... na druhej strane, ak chcem veci dať do poriadku, musím si najskôr uvedomiť, že sú nesprávne, no nie? Je to prvý krok.
Napíš svoj komentár