,,No áno, vyspala som sa dobre. Ako asi nikdy. Ale ticho, Matúš ešte spí. " usmiala som sa.
,,On tu prespal? A to ste sa ani nepohádali? Ja neverím. " žasla Mia.
,,Ale netvár sa tak prekvapene. Ved ste to na nás nachystali. " vravím jej.
,,No a čo sme mali robiť? Obaja tvrdohlavý, nahnevaný a ty za pár dní odchádzaš. To sme nemohli tak nechať. No tak mi už povieš čo sa včera odohralo alebo budeme okolo toho krúžiť? " spýtala sa ma na rovinu.
,,No tak prišiel, ospravedlnil sa že vybuchol a potom povedal, že stále dúfal, že poviem že ľúbim jeho. No a nejak asi znesie aj ten môj odchod. Vraj za mnou bude cez víkend chodiť. No ale ja neviem ako mu dlho to nadšenie vydrží. Po včerajšku sa mi naozaj nikam nechce ísť. Ale už som to sľúbila a počítajú so mnou. Ešteže to je len na tri mesiace. " usmiala som sa.
,,Takže včera k niečomu došlo ak sa nemýlim, že? " spýtala sa ma a ja som nemusela ani odpovedať. Tak som sa zapýrila, že to na mne len prečítala.
,,Aha, už rozumiem prečo sa ti nechce odísť. No ale aspoň ti bude verný po včerajšku. Lepšie ako keby na to čakal kým sa ty vrátiš. " srandovala Mia.
,,Ty si teda dobrá. Toto mi povieš? " pozerala som na ňu.
,,Nehnevaj sa, ale ved to by bola preňho dlhá doba nemyslíš. Takto si to ešte môžte užiť tie dva dni, a potom sa bude mať aspoň na čo tešiť. " smiala sa.
,,Na čo sa budem tešiť?" prišiel do kuchyne Matúš.
,,Na raňajky, ktoré nám teraz Mia pripraví. Však? " žmurkla som na ňu.
,,No jasné, lebo niekomu sa nechce. Pre vás všetko holúbkovia. " smiala sa.
,,Mia keď tie raňajky budú dobré, pochválim ťa Mirovi, a to už budeš uňho robiť tie raňajky. " zasmial sa Matúš.
,,Tak to sa budem snažiť. " usmiala sa.
,,Nemusíš sa tak snažiť, lebo potom tie raňajky nebude chcieť odo mňa. " povedala som.
,,Azda nežiarliš? Nemusíš ani. Po včerajšku som do teba úplný blázon. Poď ku mne. " povedal a pobozkal ma tak vášnivo ako včera.
,,Po včerajšku? A to dovtedy si nebol do mňa úplný blázon? " pozerala som naňho a čakala vysvetlenie.
,,Nie, prepáč zle som to povedal. Aj predtým som bol. Ale včera nás to kompletne spojilo. A bolo to nádherné. Nechceš sa vrátiť do izby? Mám na dnes voľno. Aj ty máš nie? " spýtal sa.
,,Aha, už som sa zľakla, že čo mi tu teraz hovoríš. Hej, mám. Musím sa predsa nachystať, o dva dni odchádzam. Inak pôjdeš so mnou na vlakovú? Vlak mi ide okolo 18.30. O hodinku som tam, a tam má počká ta moja kamarátka." povedala som.
,,A bývať budeš u nej alebo ako? " spýtala sa len tak mimochodom Mia.
,,Hej, u nej na byte. Býva ešte s jednou kamarátkou v trojizbovom byte. Ale do práce nastúpim až na druhý večer. Aspoň sa vyspím. "
,,Odpoveď na tvoju otázku je áno. Odprevadím ťa. "
,,Nehnevaj sa Zuzi, ale mňa z toho vynecháš? Som tvoja kamarátka. " povedala urazene Mia.
,,Nie, nevynechám ťa. Len som nechcela plakať. Ale jasné, poď aj ty a zober so sebou Mira. Ste predsa moji najbližší. Kedže ako viete, rodinu mám ďaleko a žiadnych iných kamarátov nemám. " Ako som to dopovedala, tlačili sa mi slzy do očí. Ja tu naozaj nikoho iného nemám. Len Miu, Matúša, Mira a celkom môžem počítať aj našu šéfku, lebo mi je ako mama. Ale inak tu nemám nikoho blízkeho.
,,Len neplač, už som spravila raňajky. Chápem, že z toho hladu si sa rozplakala. Ale už neplač. Pozri, spravila som palacinky. " Predložila predo mňa palacinku so šľahačkou.
,,Len jednu? " smutne som sa zatvárila.
,,No nezabudni, že je tu ďalší hladný krk. A ten je asi viac hladný ako ty. " ako to dopovedala, tak sme sa obe pozreli naňho a ten už tlačil do seba palacinku. Obe sme sa začali smiať. My tu klebetíme a on to už pomaly vyjedá.
,,Vieš čo prestaňme klebetiť a pustíme sa do toho, lebo nám nič neostane. " uzavrela som tú debatu.
,,Keď vás tu už takto nechávam, mám otázku na teba Zuzi. Vadilo by ti, keby tu dva dni nie som? " spýtala sa Mia.
,,Prečo? A kam chceš ísť?" chvíľu som nechápala.
,,No, aby som nezavadzala. Vy by ste tie dva dni mohli stráviť spolu a stále, a ja by som zatiaľ vypadla k Mirovi. No teda ak by Matúš dovolil, tak do jeho bytu. Kedže Miro býva ešte s rodičmi. " vyšlo to z nej konečne.
,,Takže vy chcete zneužiť môj byt čo? Miro mi nič nespomínal. " ozval sa Matúš.
,,No pravda je, že som ho trochu predbehla. Vadilo by ti to? My by sme sa ti o ten byt postarali počas tých dvoch dní. A potom by sa všetko vrátilo do starých koľají. Teda potom ja budem mať voľný byť. " usmiala sa.
,,Ako vidím, tak ty sa tešíš že odchádzam. Ale opovážte sa to robiť v mojej izbe! " zakričala som, ale hneď som sa začala smiať. ,,Asi si zamknem izbu. " povedala som.
,,Ha ha, tvoja izba je posvätná pôda. Neteším sa, ale tak vieš že sa sama bojím. " Urobila na mňa ten pohľad.
,,Hej viem. Chápem. To isté by som spravila ja. "
,,Tak teda čo mi povieš Matúš? Súhlasíš? Vieš hneď by som to oznámila Mirovi, a večer by si si mohol prísť po veci, nech môžte byť čím skôr spolu. " Mala to dobre premyslené, vravím si v duchu. Je to už len na ňom. Možno nechce byť so mnou celé dva dni.
,,Vidím, že si nad tým už premýšľala. Nechcem ti kaziť plány, tak dobre súhlasím. "
,,Vážne? Už som ani nedúfala. Diky moc, fakt si to vážim. No tak vás deti nechám, idem do mesta. Majte sa. "
,,Počkaj, a veci? " zastavila som ju.
,,No ved večer si prídem pre ne, veď Matúš si zas pôjde po tie svoje. Ozvem sa, tak čaute. " a už jej nebolo.
,,No chápeš to? " pýtam sa.
,,Chápem, je zamilovaná. Aj my sme a preto by sme si po tých dobrých raňajkách mali ísť oddýchnuť. " a už ma ťahal za ruku.
,,A vážne si súhlasil len preto.."
... ,, len preto, že chcem byť s tebou. Nerieš to. Keby som nechcel, odpovedal by som hneď. Nemyslíš? " pozrel sa mi do očí.
,,Noo, niečo na tom bude. " uznala som.
,,Vidíš, a teraz ako hosťovi by si mi mohla urobiť radosť a ísť si so mnou na chvíľu ľahnúť. Hm?"
,,Len ľahnúť?" podpichujem ho.
,,Ja budem ležať, čo budeš robiť ty, tak to neviem. Alebo sa nechám prekvapiť. " žmurkol na mňa.
,,Uvidím, možno si trochu pospím. " začala som sa smiať.
,,Tak takto si ma neuvítaš dobre. "
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár