Zajtra už odchádzame. Prvýkrát mi bude aj smutno. Aj s Janom sme sa pomerili. Ospravedlnil sa mi za všetok ten čas, čo sa mi nevenoval a navážal sa do mňa. A ja som sa mu tiež ospravedlnila, pretože niektoré chyby som spôsobila aj ja. Mama sa síce snažila byť milšia ku mne, ale tá cesta k nej sa bude hľadať ťažšie. Ale Matúša si veľmi obľúbila. Vraj konečne ma niekto priviedol k rozumu.
Akurát sme sedeli v izbe, ked Matúš začal s touto témou.
,,Tak čo tešíš sa naspäť? Do Bratislavy?" spýtal sa ma.
,,Musím priznať, že prvýkrát mi to tu bude chýbať. " povedala som otvorene.
,,Neverím. Počkaj, povedz to ešte raz. " zapol si nahrávanie na telefóne.
,,Ty nie si normálny. Zaznamenal si to? " spýtala som sa posmešne.
,,Nehnevaj sa, ale musím to nahrať. To bude dôkaz, že si zmenila svoj postoj. " povedal múdro.
,,Myslím, že oni to vedia. Nemusia to ešte počuť. " povedala som .
,,No dobre, dobre. Vyhrala si. Myslím, že sa mi obľúbili. " povedal Matúš.
,,Oni si obľúbia každého. Aj Martinovi skočili na lep s tým jeho šarmom. " vykĺzlo mi z úst skôr, ako som to stihla zastaviť.
,,Prepáč, nemyslela som to tak. " povedala som.
,,Ani sa nedivím, že si do toho musela zapliesť Martina. Asi sa jeho prízraku v našom vzťahu nezbavím. Však?" spýtal sa nahnevane.
,,Aký prízrak? Ved o ňom nehovoríme. " povedala som.
,,Vôbec. Napríklad včera pri tom obede alebo ked sme išli hore kopcom na ten hrad, alebo počkaj aj teraz. Vždy ho spomenieš. Nie som ako on a nikdy nebudem. On robil veci tak, ja to robím inak. Ak ti to nevyhovuje, tak si bež za ním. Ja ako náhrada nechcem byť. " povedal rozzúrene Matúš. Chápala som ho. Ale naštvalo ma to.
,,Dobre, ako myslíš. Idem preč. Ako si želáš. " povedala som celá naštvaná. Ale nemala som v úmysle ísť za Martino. Len proste utiecť.
,,Len si bež za ním. Utekaj. Určite na toto čaká, aby ste boli spolu. " povedal Matúš.
,,Neidem za ním. Potrebujem odísť od teba. Toto čo si myslíš, by som nečakala od teba. Musím vypadnúť. " povedala som a treskla som dverami. Museli to aj naši počuť až dole. Ale bolo mi to jedno. V tom zhone som vybehla len tak ako som bola oblečená. Nohavice, tričko a mikina. Obula som si tenisky a vybehla z domu. Ešte som sa otočila, ale Matúš za mnou nešiel. Zabudla som si vziať aj mobil, ale už som sa nemohla vrátiť do izby. A uvidieť jeho tvár.
,,Dievčatko moje čo sa stalo?" spýtal sa ma otec, ked som vychádzala z dverí.
..Nič otec, nič. Nečakajte ma s večerou. " povedala som a už som otvárala bránku. Otec tam stále stál a pozeral za mnou.
Odišla som na miesto, kde mi nikdy nenájde. Celú cestu som bežala. Bežala som dolu. Na miesto, kde sme ešte zo školy chodievali na branné. Konkrétne k vŕbe. To miesto sme našli s Nataly. Vždy sme sa sem schovali a nikto nás nikdy nevedel nájsť. Raz sme si sadli a opreli sa o ňu. A zaspali sme. Učiteľky prehľadali všetko, ale nenašli nás. Už chceli zavolať políciu, ked sme sa odrazu prebrali a zľakli sa, že nás niekto ukradne a my už neuvidíme svoju mamičku a otecka. A tak sme s krikom a behom utekali, až nás začali učiteľky. Pýtali sa nás, kde sme boli a my sme len povedali, že sme zaspali pri jednom strome. Ale neukázali sme že kde. Odvtedy sme tam chodili, ak sme nechceli aby nás niekto našiel.
A tak som teraz tu. Nič sa nezmenilo. No možno pár stromov ubudlo, ale tá naša vŕba stále stojí. Zaujímalo ma, čo teraz robí Matúš. Bojí sa o mňa alebo si ozaj myslí, že som utekala za Martinom? Nechápem prečo si myslí, že ho mám ako náhradu. Nedala som mu nikdy žiaden dôvod pochybovať. Možno je naozaj ten správny čas. Odísť niekam preč, aspoň na chvíľu. A potom sa uvidí, či sa budeme chýbať a veriť si. Až potom zistíme, či sme si súdení.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár