Predsudky nám zamhlievajú zdravý pohľad na vec, znemožňujú psychický rast a šíria do okolia iba pochybnosti a zlobu. Následkom toho sme vzťahovační a škatuľkujeme, čo v konečnom dôsledku ubližuje iba nám samým.
Ak vám žena povie o sebe, že je feministka znie to ako keby si prihrievala iba vlastnú polievku a skôr než sa nazdáte vynorí sa vám v hlave predstava vreštiacej fúrie, ktorá so svojimi škaredými kamoškami stavia základy koncentračných táborov určených mužom, ktorí si dovolia s nimi nesúhlasiť. Naopak takej zanietenej feministke sa môže aj nevinný vtip zdať ako nebezpečný výhonok sexizmu, ktorý treba zadupať do zeme.
(IMHO) Je to vlastne tak, že každý z nás túži po tom byť uznaní a po tom, byť akceptovaný taký aký je. Nikto nie je modelom úplnej normálnosti, nikto nedrží perfektný balans medzi tým, čo sa považuje za mužské a čo sa považuje za ženské. Sme však príliš zmätení aby sme si vedeli priznať niečo tak jednoduché a ľudské a radšej zotrvávame či už v tábore červených alebo modrých.
Sú tu však aj takí, ktorý opatrne a bojazlivo našľapujú po strednej ceste a snažia sa neprikláňať sa k žiadnemu extrému. A medzi takých patrím aj ja.
Nešlo to spočiatku ani trocha ľahko. Ako list popísaný hlučnými a arogantnými názormi svojho otca, som sa často dostávala do situácií v ktorých som na seba brala vinu, aj keď som nebola vinná. Často som sa hanbila za svoj výzor a dusila som v hlave akékoľvek voľnomyšlienkárske názory z paranoie, že by mohli preniknúť spomedzi stien mojej lebky a dostať sa do uší mužom, ktorí by ma odsúdili a dali mi doživotne nálepku „problematická“ alebo „neatraktívna“.
Útápala som sa v sebenenávisti a stratila aj priveľa času starostlivosťou o svoj výzor a krotením svojho temperamentu. O niečo neskôr nasledoval opačný druh extrému, svet v mojich očiach stratil farby a stal sa čiernobielym, kde ženy, nech boli akékoľvek žiarili belobou.
Odrazu bolo všetko jednoduchšie. Bolo na koho ukázať prstom, mohla som bezdôvodne pohŕdať kýmkoľvek a vylievať si svoj „spravodlivý“ hnev. Hľadala som ženy podobné samej sebe a s nosmi vztýčenými do vzduchu sme sa nazdávali, že sme sa konečne vyrovnali mužom, tým že sme ich správanie prijali za vlastné. Ani sme si neuvedomili, že sme sa stali zrkadlami svojich prísnych otcov a prízemných spolužiakov.
A opäť o niečo neskôr prišiel šok. Stretla som muža, ktorý vôbec nezapadal do mojej univerzálnej šablóny na chlapov. Ostala som zmätená a nechcela som túto bezvýznamnú náhodu brať do úvahy, chcela som späť medzi militantné feministky, bála som sa znova si priznať že ma baví varenie a že v počítačoch som úplne stratená, bála som sa že tým zradím svoje presvedčenie. A bála som sa zamilovať.
Je to rovnaký strach, aký prežívajú muži keď ich niekto označí verejne za homosexuálov, rovnaký strach ako keď o sebe zistia, že sa vlastne nevedia biť a tiež majú strach, že stratia rešpekt tam, kde si ho dlho budovali.
Je to strach z niečoho, čo samo o sebe nie je urážkou ani ničím podstatným, iba žijeme v klame, že je to pre nás dôležité a že by sme bez toho stratili svoju tvár. No v skutočnosti ju strácame tým, že sa pohodlne prikláňame k väčšine, zakladáme názory iba podľa vlastných skúseností a bojíme sa súhlasiť aj s kritikou opozície. Pretože nie je nič potupnejšie ako si priznať, že sme sa mýlili.
Vo svojej bubline nenávisti mi bolo teplo a pohodlne, tak prečo by som sa namáhala z nej vyjsť von? Je tu mnoho iných „mužomiliek“, ktoré môžu hopsať v kuchyni a kaziť nás imidž. Vravela som si, že sa nenechám len tak opantať, no v zápätí som sa prichytila pri tom, ako mužov bránim, ako začínam vidieť svet z iného pohľadu, ako ma napĺňa radosťou keď vidím svojho milovaného sa usmievať a ako ma bolí keď mu niekto ubližuje. Nasledovala dlhá etapa hanby - uvedomila som si, že som sa nechala uniesť pocitmi a dala si vymyť hlavu ženami, ktoré nikto nemiloval a nikto neakceptoval. A stala sa iba ďalším malým spúšťačom nenávisti.
Strácame pojem o tom čo je dôležité a za čo treba bojovať. Rozpiplávame každú drobnosť až na molekuly, len aby sme jeden druhého mohli obviniť z akéhoľkovek negatívneho „-izmu“ a dokázali tým sami sebe, že sme lepší. Zasmiať sa samému sebe už očividne nezapadá do sebavedomej ideológie, kde ste vy tá najlepšia samostatná jednotka.
Ak sa chcete ako osoba rozvíjať nemôžete stagnovať na tom istom mieste. Doba sa mení, ľudia sa menia. Neexistuje dokonalý muž, ani dokonalá žena. Každý problém treba nasvietiť z rôznych strán, riešenia a názory treba neustále opracovávať a modelovať, a počítať s tým, že nikdy to nebude vyhovovať každému. Vždy tu budú taký ľudia, čo budú do vás zabŕdať, čo budú vo vás hľadať nejaké univerzálne pravdy a zosmiešňovať vás na základe nepodstatných vecí, medzi ktoré patrí aj pohlavie.
Buďte sami sebou a nedajte si nátlakom okolia brať svoje skutočné názory. Nebojte sa chybovať a naučte sa priznať si chybu a niečo si z nej odniesť. Vystúpte zo svojej bubliny a možno prekvapíte samých seba.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár