Oravský penziónik bol krásny, útulný dokonca aj so Simonou mi bolo fajn. Nejako sme si k sebe po tých rokoch našli cestu.
Na snowboarde som stále po prvykrát , ale myslím, že mi to šlo celkom fajn. Vleky boli prekvapivo poloprázdne, takže žiadne hromadné ničenie lyžiarov sa nekonalo. naše dni vyzerali asi takto. Raňajky, snowboard, obed, snowboard, večera, vodka, posteľ.
Trošku som aj ľutovala, že sme prišli práve tam, práve do toho penziónu, kam prišiel aj Peter. Áno, Peter. S milenkou? S manželkou? Neviem. Preto som šla kúpiť ďalšie dve vodky s vysokohorskou prirážkou. No nech, bolo mi jedno aká je ich cena, potrebovala som sa opiť.
Stretli sme sa v bare. Ja so Simonou a on s tou onou. Stáli sme oproti sebe. No on sa robil, že ma nevidí. Sviniar.
Nemala som chuť robiť scény, nie, žiadne scény. Veď my dvaja sme navzájom neboli nijako spútaní. Nemal žiadnu povinnosť mi nič vysvetľovať. Vôbec nič. Preto sme odtiaľ čím skôr vypadli.
"Otvorím tú vodku?" spýtala sa Simona a nečakala na odpoveď.
"Dobre vieš, že mne môžeš všetko povedať. Kľudne sa vyplač."
"Nie, nechcem plakať. Chcem sa opiť." sucho som odvetila.
Silvestra sme strávili opojené vodkou a s prázdnou hlavou. Myslím, že sme sa dokonca smiali, no nepamätám na čom. V telke šli samé trápne programy a v okolí bolo počuť samé "bum-bác" .
Už som nemala chuť snowboardovať ani nič podobné, a tak sme si zbalili svoje handry a vypadli najskôr ako sa dalo. Keby ma zastavili policajti, istotne by som ešte niečo nafúkala. Stáli pri mne všetci svätí.
Tak šťastný Nový rok Paula.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár