Načo otázky :)

Viem to, cítim.
Umriem.
Nie obrazne, nie opisne, či metaforicky.
Reálne a kruto.
Nie, až budem stará dívať sa na vnúčatá. Nie, až moje deti budú dospelé chodiť za mnou v nedeľu na obed, ktorý pripravím s manželom.
To by som si len PRIALA.
Umriem.
Ináč, ako ostatní. Nebudem po svadbe...krásnej, rozprávkovej ako si predstavujú dievčatká. Nebudem mať deti. Nezažijem pocit matky držiacej v náručí kúsok svojho ja, ktoré bude ľúbiť a ochranovať dokonca. Nebudem mať vlastnými rukami vybudovaný domov.

Prídem o všetko, čo podľa mňa v živote dáva zmysel smeru našej cesty. Alebo by malo.

Prídem o toľko a viem to. No neľutujem, že som mala možnosť zažiť to, čo som zažila. Niekto to neskúsi nikdy, ani za dva životy.
Som vďačná.
Ľutujem len tých, čo ostanú....ľutujem, že budú smútiť....to ľutujem.

Neľutujem a zároveň áno.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu