LEN

Svet bol ako krabička,
zamknutá a veľmi maličká.
My ako deti sme sa hrávali,
a nevšimli si, že roky stúpali.

Zmena sa stala nevyhnutnou
a ja v poradí ďalšou, bola som tou,
pre ktorú tento svet zanikol.
Bolo mi, akoby ma zakliali
a z Božského raja vyhnali.

Na um mi prišla jediná otázka,
a tak sa pýtam: ,, Ako?"
mám zo seba zhodiť to detské sako.
Za tie roky som sa zrástla s ním
a dnes had sa zo mňa musí stať,
kožu zvliecť už treba.
Vravia mi, že nebude to veľká zmena,
LEN sa zo mňa stane žena.

Teraz stojím pre otvorenou bránou - veľkou a železnou,
so zrakom sklopeným a v rukách s tou krabičkou.
Tá už dávno malou prestala byť,
ako čas ju naplnil a ja rástla som spolu s ním.

Isto na mne vidno strach,
no nie je to jediné čo cítim,
lebo viem, že krok vpred vždy urobím,
aj keby som mala v očiach len samí prach.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu