Motýľ

Do čiernej prázdnoty bezmesačnej noci zasiahol záblesk červenej farby. Ako jemný vánok, lietal sťažknutým ovzduším, polomŕtvy samotou, no predsa najsilnejší so svojich. Motýľ. Keď slzami zmáčaný zrak padne na posledného motýľa vyschnutá slza ožije. Bol ako ja, stratený a zabudnutý. O jeho dušu pokúšal mráz. Zrazu cítim sa o trochu viac bezcenná. Nie som jediná zabudnutá myšlienka. Nie som jediná nemilovaná a stratená. A zrazu cítim ako moje telo dvíha vánok a smiem letieť s motýľom. Posledný nádych. Posledný vzdych skrehnutých pier. Motýľ poníženej smrti odlieta a sním.. Duch mojich spomienok.

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu